Monday, July 23, 2007

„THEY’RE ALWAYS TELLING ME I’M TOO ANGRY“ - CHRYSTOS

„THEY’RE ALWAYS TELLING ME I’M TOO ANGRY“

CHRYSTOS


Especially when I mention land theft or rape or genocide
They go to therapy to understand themselves
pound anonymous pillows safely with a stranger
in the closed room of improper behavior
There is
no pillow I’m angry with
As far as I’m concerned i’m too tired to be angry enough
Angry that I can’t go anyplace
without seeing demeaning images and outright lies about Indian people
I’m livid that we can’t even keep the few pitiful acres we have left
if they happen to have uranium or copper or coal
Furious that I never feel safe alone on the streets
Angry that other people of Color
are somethimes as oppressive as whites
because whites taught them
everything they think they know about Indians
Riled that an Indian friend asked me why
I hang out with all those Black people
Angry with myself that I wasn’t fast enough to say
Why do you hang out with all those damn white folks
Steaming mad that a million people in this country
which is no longer in a recession
have no place to live
while office buildings sit empty for years
Enraged that you can buy a submachine gun in Florida
about any orher kind of gun any place you want
while the army and the cops amass more than enough weapons to kill
every person on earth
Furious that my cousin got shot in the head
and lives now barely able to say his name
I’m mad as hell at alcohol, crack and child abuse
I could easily kill several million random white folks
just to feel a little balance on this poor earth
But I’ve known since I was little that no matter how many
Of us they kill
it’s only ok for us to help them kill other brown folks
or to cheat each other or hate each other
or to buy stuff and imitate whiteness
or to act like our own people are the real problems
and we’re above it all
This is the pillow i’m hitting without any repercussions
Angry that women are in therapy
while men have increased tenfold raping and murdering
Furious with child porn
the use of children to sell toilet paper and laundry soap
Spitting with rage at intolerance starvation waste greed
all of which are reflected in myself despite my efforts
to seek balance
Boiling mad at my inadequacies and terror
raging that i’m still tortured by terrible nightmares
more than 20 years after I last saw the man
who raped my childhood into razors and nut houses
a man to whom nothing has happened or will happen
a man who did it to many other children
a man who my aunt handed me a picture of and said
This is when we were all such a happy family
though she knows what he did
a man whom even my closest friends tell me i shouldn’t kill
They’re wrong
Furious with the beaten parents who didn’t protect me
because they didn’t think I was worth it
or that they were
who beat me to shut me up
Enraged that the black medical student was suspended
for punching out a white one who wore blackface to a party as a joke
Ha ha it’s so funny when you pretend to be one of us
Ha ha we’re not angry when you do any damn stupid thing you please
then punish us for our feeling in the matter
Ha ha we love it when you buy your children fake tipis and headdresse
and books by whites of our stories with pictures of us
as pink charming savages
Ha ha we’re so happy you want to get rid of us so you can have all our stuff
and rename it and explain it and defame it
I’m enraged with every lying son of a turd
who takes our taxes to go to Bermuda and relax
after spending our money to murder whoever is
the current enemy and it’s sometimes us
I’m spitting with rage that most of my friends can barely scramble by
I’m angry that I cant sleep that I hate myself
that I can’t write as well as I want
because I’m so damn angry I can’t breathe
Furious that nobody else seems to be angry
and they don’t want me to be either
Enraged at this whole sodden rotting mess they keep calling
civilization
as it poisons the air and the water and kills everyone in it’s way
which is so barbaric as to lock up it’s Elders
for the crime of not being able to care for themselves
which thinks of age as disease instead of wisdom
which persists in calling queers sick or depraved or immoral
despite the so-called separation of church and state
which doesn’t exist
Red hot that I have to defend my anger
that sometimes I’m the nice one in comparison
to an even angrier woman
and then I’m treated with more respect
which demeans us both
I’m sick to death of blank eyes/zombie/nice girls
and lesbians who take drugs so they won’t be depressed
as though depression is bad when it is a very rational
response to our lives
and I have spent my life living inside numbing depression
without drugs, gritting my teeth through another hour and resisting suicide
with my bare hands because I can’t bear to let them win
when so many of my loved ones have blown their brains out in despair
I’m disgusted with drunks
and everybody who thinks
they’ve alive only to please themselves
even though some of them are my friends
I’d like to kill reality
which I don’t understand
I want to blow up every stupid university
pretending that it is teaching something new
when all thats happening is that students are officially treated like fools
until they care only about a piece of paper
and whether I have a piece of paper or not
All the pieces of paper all the degrees are burning up in my anger
Everyone will have to face each other as human
I’m sick of everyone who asks
What do you do?
As though some corporate title or college bs
is an identity
I want to tie up all the white supremacists into crosses
set fire to their hatred
I want to fight back with every tendon of my weary body
run by a mind who remembers the toilet taste of jail food
knows the brutality of nut houses
arms that remember straitjackets and forced drugs and the screams
of women being dragged off to shock torture
knowing that to speak up too loudly means to be killed
because decent people
beat pillows or their wives instead of racism or hunger
because the idea of being nice is more important
that the idea of being real
It’s the cotton candy we’ve all been eating
Until I, at least, am sick to death
I’m furious with English-only laws
with Japanese-bashing celebrated
as some kind of special holy clenacut sport
Furious that anti-semitism is as respectable as ever
and everybody who wants to talk about it must be a pushy Jew
I could kill those thousands of people who claim the nazi Holocaust
didn’t happen
I’m angry that as these words rattle out of my mouth
I’m already cutting them back cooling them off
taking the sting out because im afraid of what I might do
if I hear one more damn time
WHY are you so angry?
Raging that common sense and kindness are passé
not quite with it
Angry that breast cancer kills twice as many women
as men who have died of AIDS/SIDA but we’re all
still paying attention to the poor men
as usual
I’m blowing my top about clear cuts, abuse of resources
abuse of workers, torture of animals for testing cosmetics
with the terrifying idea that wearing fur makes a woman sexy or special
with the largest slave labor force in the world which is called
the u.s. bureau of prisons
Sick of everyone watching light-filled shadows on a screen
more important than life
that your average citizen spends more time
adoring those shadows than speaking to their own children
I’m furious with my incoherence
my inability to affect almost everything in my life
I’m angry with everyone who said some appallingly stupid thing
about peace pipes or pow wows or totem poles or tipis
Furious that the accepted ways to solve our pain
are to pay somebody to listen to us
or to adopt some party line without deviation
and preach it to everyone else
or to get high or to buy yet another piece of crap we don’t really need
or to disappear into games
Angry with organized and disorganized religions which fill peoples lives
with ignorant laws or hocus pocus or convince them that pain is holy
although I reserve most of my venom for the catholic church
which ruined my life with lies im still unraveling
I’m angry that none of us lives to our potential
that we’ve frightened into being the least we can be
to survive
Outraged that so much is swept under rugs
that we can barely walk
Furious that almost everyone still uses the word blind
to mean ignorant or insensitive or clumsy
that millions of trees are slaughtered to print romance novels or spy chillers
and every kind of wall street garbage
until I’m ashamed
to put words to paper at all
Most of us can hardly function
poisoned by corporate nonsense
assaulted with unnecessary chemicals
making somebody who hates us a nice fat profit
Angry that my back hurts all the time
from cleaning the houses of the lazy wealthy for 20 years
not one of whom is as intelligent, creative, or powerful as I am
Angry that I’m going to die this angry
and probably not be able to change a damn thing
Enraged that every place I go is inaccessible
even when they’ve altered the bathrooms inside because its the law
when a chair still can’t get up the outside stairs or in the door
At the braille signs inside elevators where there are none outside it
Furious with ignorance and apathy those smug cousins in every family
I cant shut my heart to the pain thudding all around us
Here in my hands are all the faces of those I’ve seen begging
in doorways, on freeway ramps, on sidewalks
begging for change for a meal or a drink
whose desperation is now against the law
This is just the scratched raw surface of my anger
which is fueled by the righteousness
of knowing we don’t have to live this way
We could embrace our profound connections
and our deep differences
learn from each other
Honor each other
begin to live without torturing
If you aren’t as angry as I am we probably shouldn’t try
to talk to each other
because I’m furious with your fear of anger
I’m angry that others are always telling me
that they feel them same way I do but they are afraid to say so
or they dont know how
or they’d lose their job or their lover
If you can speak
you can be angry
if you can’t speak bang your fork
If you’re furious with me
because I haven’t mentioned something
you’re angry about
get busy and write it yourself
There is no such beast as too angry
I’m a canary down this mine of apathy
singing and singing my yelow throat on fire
with this sacred holy purifying
spirit of anger

For Ayofemi Faloyan


„VŽDY MI HOVORIA, ŽE SOM PRÍLIŠ NAHNEVANÝ“

CHRYSTOS



Predovšetkým, keď spomeniem krádež zeme alebo znásilnenie alebo genocídu
Oni idú na terapiu, aby sa mohli samy pochopiť
Tĺču anonymné vankúše bezpečne s nejakým cudzincom
Za zavretými dverami nevhodného správania sa
Ja sa nehnevám
na žiadny vankúš
Taký aký som znepokojený, som až príliš unavený byť dostatočne nahnevaný
Naštvaný, že nemôžem ísť kamkoľvek
Beztoho, aby som videl ponižujúce obrázky a priame klamstvá o Indiánoch
Som rozzúrený, že si nemôžme nechať ani tých zopár biednych akrov, ktoré nám zostali
Ak náhodou obsahujú urán alebo meď alebo uhlie
Rozzúrený, že sa nikdy necítim bezpečne sám v uliciach
Nahnevaný, že iní farební ľudia
Sú niekedy rovnako utláčateľský ako beloši
Pretože biely ich naučili
všetko čo si myslia, že vedia o Indiánoch
Podráždený, že môj indiánsky kamarát sa ma spýtal prečo
sa potĺkam so všetkými tými Čiernymi ľuďmi
Nahnevaný sám na seba, že som nebol dostatočne rýchly odpovedať
Prečo sa ty potĺkaš so všetkými tými prekliatymi belochmi
Rozzúrený na to, že milión ľudí v tejto krajine
ktorá už viac nie je v recesii
nemá žiadne miesto na bývanie
zatiaľčo kancelárske budovy sú roky prázdne
Rozzúrený, že si môžeš kúpiť poloautomatickú zbraň vo Floride
a hocijaký druh zbrane kde len chceš
kým armáda a poliši hromadia viac než dosť zbraní, ktoré by mohli zabiť
každú osobu na zemi
Zúrim, pretože môjho bratranca postrelili do hlavy
a žije teraz ledva vysloviac si vlastné meno
Som šialený ako peklo na alkohol, krek a zneužívanie detí
Jednoducho by som mohol zabiť niekoľko miliónov náhodných belochov
len aby som cítil trochu rovnováhy na tejto biednej zemi
Ale ja som to vedel už od malička, že bez ohľadu na to koľkých
z nás zabijú
pre nás je v poriadku len pomáhať im zabíjať iných hnedých ľuďí
alebo sa navzájom podvádzať alebo jeden druhého nenávidieť
alebo kupovať veci a predstierať belosť
alebo konať tak akoby skutočným problémom boli naši ľudia
a že my sme nad tým všetkým
Toto je ten vankúš, do ktorého búcham bez akýchkoľvek následkov
Nahnevaný, že ženy chodia na terapie
Zatiaľ čo muži desaťnásobne zvýšili znásilňovanie a vraždenie
Rozzúrený kvôli detskej pornografii
Využívaniu detí k predaju toaletného papiera a mydla na prádlo
Pľuvajúci hnevom na netoleranciu hladovanie odpad nenásytnosť
z čoho všetko sa odráža vo mne, navzdory môjmu úsiliu
hľadania rovnováhy
Vrie vo mne zlosť pre moje nedostatky a teror
Besnejem, že ešte stále som mučený hroznými nočnými morami
viac než 20 rokov, čo som naposledy videl muža
ktorý znásilnil moje detstvo do žiletiek a blázincov
Muž, ktorému sa nič nestalo ani nestane
Muž, ktorý to urobil mnohým iným deťom
Muž, ktorého fotku mi podala moja teta a povedala
Tu sme boli vtedy taká šťastná rodina
Aj keď vie, čo urobil
Muž, ktorého by som dokonca podľa mojich najbližších kamarátov nemal zabiť
Mýlia sa
Rozzúrený na ušliapaných rodičov, ktorý ma neochránili
pretože si mysleli, že toho nie som hodný
Alebo, boli to oni
čo ma bili, aby ma umlčali
Rozzúrený, že ten čierny študent medicíny bol vylúčený
za to, že udrel bieleho, ktorý si ako vtip dal na párty čiernu tvár
Ha ha je to smiešne, keď predstieraš, že si jeden z nás
Ha ha nie sme nahnevaní, keď urobíš hocijakú hlúpu vec, ktorá sa ti zažiada
potom nás potrestáš pre náš pocit v tejto veci
Ha ha milujeme to, keď kupuješ svojim deťom falošné típi a čelenky
a knihy od bielych o našich príbehoch s obrázkami nás
ako ružových očarujúcich divochov
Ha ha my sme tak šťastní, že sa nás chcete zbaviť, aby ste získali všetky naše veci
A premenovali ich a vysvetlili ich a znevážili ich
Som rozzúrený na každého klamajúceho hajzla
ktorý zoberie naše dane, aby šiel na Bermudy a relaxoval
potom čo minie naše peniaze, aby zavraždil kohokoľvek
kto je momentálne nepriateľom, a sme to niekedy my
Pľujem zúrivosťou, že väčšina mojich priateľov sa ledva dáva dokopy
Hnevám sa, že nemôžem spať že sa nenávidím
že neviem písať tak dobre ako by som chcel
Pretože som tak prekliato nahnevaný, že nemôžem dýchať
Rozzúrený, že nikto iný sa nezdá byť nahnevaný
a oni rovnako nechcú, aby som bol ja
Rozzúrený na tento celý premoknutý hnijúci bordel, ktorý stále nazývajú
Civilizácia
ako otravuje vzduch a vodu a zabíja každého vo svojej ceste
čo je tak barbarské, ako zatvoriť svojich starších
pre zločin nebyť schopní sa o seba postarať
Čo považuje vek za chorobu namiesto múdrosti
Čo vytrvalo volá homosexuálov chorými alebo zvrhlými alebo nemorálnymi
napriek takzvanému oddeleniu cirkvi a štátu
ktoré neexistuje
Červený od toho, že musím obraňovať svoj hnev
Že niekedy som ten, ktorý je milý v porovnaní
k ešte naštvanejšej žene
A potom mňa berú s väčším rešpektom
čo nás ponižuje oboch
Som chorý k smrti z prázdnych očí/zombie/milých dievčať
a lesbičiek, ktoré berú drogy, aby neboli zdeprimované
Akokeby bola depresia niečo zlé, keď to je veľmi racionálna
odpoveď na naše životy
A ja som strávil svoj život žijúc v otupujúcej depresii
bez drog, zatínajúc zuby cez ďalšiu hodinu a odporujúc samovražde
mojimi vlastnými rukami, pretože neznesiem, aby oni vyhrali
Keď toľkí moji najmilší si vystrelili svoje mozgy zo zúfalstva
Som znechutený opilcami
a s každým, kto si myslí
že sú nažive, len aby sa potešili
aj keď niektorí z nich sú moji priatelia
Chcel by som zabiť realitu
ktorej nerozumiem
Chcem vyhodiť do vzduchu každú blbú univerzitu
predstierajúcu, že učí niečo nové
keď len všetko čo sa deje, je to, že k študentom sa správajú ako k hlupákom
až kým sa nezaujímajú len o kus papiera
A či mám kúsok papiera alebo nie
všetky tieto kúsky papiera, všetky tie tituly horia v mojom hneve
Každý sa bude musieť na seba pozerať ako človek
Som chorý z každého kto sa opýta
Čo robíš?
Akokeby bol nejaký korporatívny titul alebo univerzitný diplom
nejakou identitou
Chcem zviazať všetkých tých bielych rasistov ku krížom
Podpáliť ich nenávisť
Chcem udrieť späť každou šľachou svojho unaveného tela
fungujúceho mysľou, ktorá si pamätá toaletnú chuť väzenského jedla
poznajúcej brutalitu blázincov
Ruky, ktoré si pamätajú zvieracie kazajky a nanútené drogy a výkriky
žien ťahaných k šokovej terapii
vediac, že príliš nahlas prehovoriť, znamená byť zabitá/ý
Pretože slušní ľudia
bijú vankúše alebo svoje ženy namiesto rasizmu alebo hladu
Pretože idea byť milým je pre nich dôležitejšia
ako idea byť skutočným
Je to cukrová vata, ktorú sme všetci jedli
až kým ja, prinajmenšom, som nezostal chorý k smrti
Som rozzúrený na čisto anglické zákony
S japonskými banketmi
ako nejaký špeciálny svätý čistý šport
Rozzúrený, že antisemitizmus je tak rešpektovaný ako nikdy
a každý, kto chce o tom hovoriť, musí byť ctižiadostivý Žid
Dokázal by som zabiť tie tisíce ľudí, ktorí tvrdia, že nacistický holokaust
sa nikdy nestal
Som nahnevaný, že tieto slová sa rútia z mojich úst
Už ich sekám späť, ochladzujem ich
vyberám žihadlo, pretože sa bojím toho, čo by som mohol urobiť
ak budem ešte raz počuť
PREČO si taký rozzúrený?
Zúriaci, že zdravý úsudok a dobrosrdečnosť sú bezpredmetné
Nie tak úplne
Nahnevaný, že rakovina prsníka zabíja dvakrát viac žien
ako mužov, ktorý zomreli na AIDS/SIDA, ale my všetci stále
venujeme pozornosť týmto úbohým mužom
Ako obyčajne
Vybuchujem kvôli holorubom, zneužívaniu zdrojov
zneužívaniu pracovníkov, týraniu zvierat pre testovanie kozmetiky
s hroznou myšlienkou, že nosenie kožuchu robí ženu sexi alebo výnimočnou
S najväčšou armádou otrockej práce, nazývanej
Americký väzenský úrad
Chorý z každého, kto pozerá na svetelné tiene na obrazovke
ktoré sú dôležitejšie než žiť život
Že preimerný občan strávi viac času
zbožňujúci tieto tiene, než ako rozpráva so svojimi vlastnými deťmi
Som rozzúrený na svoju nesúvislú reč
moju neschopnosť vôbec niečo ovplyvniť v mojom živote
Hnevám sa na každého kto povedal nejakú otrasne hlúpu vec
o mierových fajkách alebo pow wow alebo totemových stĺpoch alebo típi
Rozzúrený, že akceptovateľné spôsoby ako vyriešiť našu bolesť
je zaplatiť niekomu, aby nám načúval
alebo prijať nejakú stranícku politiku bez úchylky
a hlásať ju všetkým ostatným
alebo sa nafetovať alebo kúpiť si ďalší kúsok zbytočnosti, ktorú skutočne nepotrebujeme
alebo stratiť sa v hrách
Nahnevaný na organizované a neorganizované náboženstvá, ktoré napĺňajú životy ľudí
na ignorantské zákony alebo hokus pokus alebo presviedčanie, že bolesť je svätá
aj keď si rezervujem väčšinu svojej nenávisti pre katolícku cirkev
ktorá zničila môj život klamstvami, ktoré si ešte stále objasňujem
Hnevám sa, že nikto z nás nežije svojím potenciálom
Že sme sa ustráchali byť tým najmenej čím môžeme byť
aby sme prežili
Pobúrený tým, že toľko toho je zmeteného pod rohožku
až sme ledva schopní chodiť
Rozzúrený, že skoro každý ešte vždy používa slovo slepá/ý
v zmysle ignorantská/ý alebo necitlivá/ý alebo nemotorná/ý
Že milióny stromov sú zmasakrované na tlač romantických románov alebo detektívok
a všetkých druhov odpadu z Wall Street
až kým som zahanbený
vôbec dať slová na papier
Väčšina z nás vie ledva fungovať
otrávená korporačnými nezmyslami
napadnutí nepotrebnými chemikáliami
poskytujúc niekomu, kto nás nenávidí, pekný tučný zisk
Nahnevaný na to, že ma vždy bolí môj chrbát
od čistenia domov lenivým boháčom 20 rokov
Keď ani jeden z nich nie je taký intelignetný, kreatívny alebo mocný ako ja
Nahnevaný, že zomriem takto nahnevaný
a možno neschopný zmeniť žiadnu prekliatu vec
Rozzúrený, že každé miesto kde idem je neprístupné
aj keď prerobili toalety vovnútri kvôli zákonu
tak vozík stále nemôže vyjsť hore vonkajšími schodmi alebo cez dvere
Na brailovo písmo vnútri výťahov, keď vonku žiadne nie je
Rozzúrený na ignoranciu a apatiu tých arogantných bratrancov v každej rodine
Nemôžem zavrieť svoje srdce bolesti dunejúcej okolo nás
Tu v mojich rukách sú tváre všetkých, ktorých som videl žobrať
pri vchodoch, na rampách pri cestách, na chodníkoch
žobrajúc o drobné na jedlo alebo pitie
ktorých zúfalstvo je teraz mimo zákona
Toto je len načŕtnutý surový povrch môjho hnevu
ktorý je poháňaný správnosťou
poznania, že nemusíme žit takýmto spôsobom
Mohli by sme objať naše intenzívne spojenie
a naše hlboké rozdiely
učiť sa jeden od druhého
Vážiť si jeden druhého
začať žiť bez mučenia
Ak nie si tak nahnevaná/ý ako ja, tak by sme sa asi nemali pokúsiť
rozprávať sa medzi sebou
pretože sa hnevám na tvoj strach z hnevu
Hnevám sa, že ostatní mi vždy hovoria
že cítia tak isto ako ja, ale boja sa to povedať
alebo nevedia ako
inak by prišli o svoju prácu alebo priateľku/a
Ak vieš rozprávať
môžeš byť nahnevaná/ý
ak nevieš rozprávať, búchaj vidličkou
Ak si na mňa rozzúrená/ý
pretože som nespomenul niečo
čo hnevá teba
zaneprázdni sa a napíš to sám/a
Nie je tu taká beštia ako byť príliš nahnevaná/ý
Som kanárik dole tou baňou apatie
spievajúc a spievajúc svoje žlté hrdlo k jeho zapáleniu ohňom
s tým posvätným očistným
duchom hnevu

Pre Ayofemi Faloyan

Woman and Nature - Susan Griffin

WOMAN AND NATURE: THE ROARING INSIDE HER (1978)

SUSAN GRIFFIN


     He says that woman speaks with nature. That she hears voices from under the earth. That wind blows in her ears and trees whisper to her. That the dead sing through her mouth and the cries of infants are clear to her. But for him this dialogue is over. He says he is not part of this world, that he was set on this world as a stranger. He sets himself apart from woman and nature.
     And so it is Goldilocks who goes to the home of the three bears, Little Red Riding Hood who converses with the wolf, Dorothy who befriends a lion, Snow White who talks to the birds, Cinderella with mice as her allies, the Mermaid who is half fish, Thumbelina courted by a mole. (And when we hear in the Navaho chant of the mountain that a grown man sits and smokes with bears and follows directions given to him by squirrels, we are surprised. We had thought only little girls spoke with animals.)
     We are the bird’s eggs. Bird’s eggs, flowers, butterflies, rabbits, cows, sheep; we are caterpillars; we are leaves of ivy and sprigs of wallflower. We are women. We rise from the wave. We are gazelle and doe, elephant and whale, lilies and roses and peach, we are air, we are flame, we are oyster and pearl, we are girls. We are woman and nature. And he says he cannot hear us speak.
But we hear.

ŽENA A PRÍRODA: BÚRKA V JEJ VNÚTRI (1978)

SUSAN GRIFFIN


     On hovorí, že žena rozpráva s prírodou. Že počuje hlasy spod zeme. Že vietor jej veje do uší a že stromy jej šepotajú. Že mŕtvi spievajú jej ústami a že rozumie plaču detí. Ale tento dialóg pre neho skončil. Hovorí, že on nie je súčasťou tohto sveta, že bol umiestnený do tohto sveta ako cudzinec. Oddeľuje sa od ženy a prírody.
     A tak je to Zlatovláska, ktorá príde k chatke troch medveďov, Malá červená čiapočka, ktorá sa rozpráva s vlkom, Dorotka, ktorá sa spriatelí s levom, Snežienka, ktorá rozpráva s vtákmi, Popoluška so svojimi kamarátkami myškami, Malá morská víla, ktorá je napoly rybou, Palculienka, o ktorú sa uchádza krtko. (A keď počujeme Navahov spievať o hore, že dospelý muž sedí a pofajčieva s medveďmi, a nasleduje cestu, ktorou ho navádzajú veveričky, sme prekvapení. Mysleli sme si, že len malé dievčatká rozprávajú so zvieratami.)
     My sme vajíčka vtákov. Vajíčka vtákov, kvety, motýle, zajace, kravy, ovce; my sme húsenice; sme listy brečtanu a ratolesti cheirantu. Sme ženy. Vstávame z vlny. Sme gazely a lane, slonice a veľryby, ľalie a ruže a broskyne, sme vzduch,sme oheň, sme ustrice a perly, sme dievčatá. Sme ženy a príroda. A on hovorí, že nás nepočuje rozprávať.
Ale my počujeme.

Saturday, July 14, 2007

Section 1 Outside civilization - Kapitola 1 Mimo civilizácie

Section 1

OUTSIDE
CIVILIZATION



Neandertals did not paint their caves with the images of animals. But perhaps they had no need to distill life into representations, because its essences were already revealed to their senses. The sight of a running herd was enough to inspire a surging sense of beauty. They had no drums or bone flutes, but they could listen to the booming rhythms of the wind, the earth, and each other’s heartbeats, and be transported.
James Shreeve (1995)

     This collection opens with some reflections about what it was like for our species prior to civilization.
     In a literary vein, the pages from Roy Walker’s classic treasury of poetry, Golden Feast (1952), remind us that from Ovid to the American Big Rock Candy Mountain folk legend, the memory or vision of an uncorrupted original wholeness persists. In fact, utopian anticivilization longings reach back at least as far as the earliest Greek writings. From Hesiod’s Works and Days, dating from the early seventh century B.C., came the canonical description of the Golden Age, the bitterly lamented vanished epoch of Kronos’ reign, when humans “lived as if they were gods, their hearts free from sorrow, and without hard work or pain,” when “the fruitful earth yielded its abundant harvest to them of its own accord, and they lived in ease and peace upon the lands with many good things.”
     Obviously this refers to the vast Paleolithic era, comprising more than 99 percent of our time span as a species. Current anthropology tells us that the pre-agricultural foraging life did not know organized violence, sexual oppression, work as an onerous or separate activity, private property, or symbolic culture. Reworked by Virgil and Ovid as the lost age of Saturn (the Roman Kronos), Hesiod’s Golden Age reappeared as Arcadia, and the idyll has persisted in cultures everywhere. Richard Heinberg’s Memories and Visions of Paradise (1995) is, by the way, an unexcelled recent exploration of this theme.
Fairchild’s eminent study Noble Savage (1928) introduces the innocence of native New World peoples, soon to be lost to disease and warfare, upon the arrival of early conquerors. Rousseau, the origin of Fairchild’s title, describes the felicity and freedom that once obtained.
     The excerpt from Thoreau is a brief but lively one: “the most alive is the wildest,” is his heartfelt conclusion. Perlman’s intensity, in his superb Against His-story, Against Leviathan (1983), leaves little doubt as to the nature-based authenticity of those not subdued by civilization, as seen in their sense of play and autonomy, for example.
     DeVries summarizes features of nondomesticated robustness and vitality in sharp contrast to later degeneracy in health. Sahlins’ offering is an early statement of the central point of his Stone Age Economics (1972), namely, that paleolithic peoples are truly affluent, with no artificially produced or unmet needs.
     Lynn Clive objects to the sacrifice of birds to skyscrapers and jetliners, while Landau offers a personal response to all we have lost. In a marvelous meditation, Adorno describes the utopian component of children’s make-believe play. He recalls the pretamed stage of humanity in which productivity as a value is clearly refused, and exchange disregarded, as such nonutilitarian activity “rehearses the right life.”
     Ramona Wilson’s moving poem and Marvin Harris’ questioning of the inevitability of hierarchy augment the section.


KAPITOLA 1

MIMO
CIVILIZÁCIE


Neandertálci nemaľovali svoje jaskyne obrázkami zvierat. Ale možno nemali potrebu začleniť život do zobrazení, pretože jeho podstata už bola odhalená ich zmyslom. Pohľad na bežiacu čriedu stačil k inšpirovaniu hrnúceho sa pocitu krásy. Nemali žiadne bubny ani píšťalky z kostí, ale vedeli počúvať burácajúcim rytmom vetra, zeme a buchotom srdca sebe navzájom, a byť z toho uchvátení.
James Shreeve (1995)


     Táto kolekcia otvára zbierku úvahami o tom, aké to bolo pre náš druh pred civilizáciou.
      Literárnym štýlom, stránky z pokladnice klasickej poézie Zlatá hostina (1952) od Roya Walkera, nám pripomínajú, že od Ovida k americkej folkovej legende Big Rock Candy Mountain, stále trvá spomienka alebo vízia na originálnu neznehodnotenú celistvosť. V skutočnosti, utopistické anticivilizačné túžby siahajú späť až k skorým gréckym rukopisom. Z Hesiodovej knihy Práce a dni, datujúc od skorého siedmeho storočia pred Kristom, vyšiel kanonický opis Zlatého veku, tak horko olamentovaná stratená epocha panovania Kronosa, kedy ľudia “žili ako keby boli bohovia, ich srdcia oslobodné od smútku, a bez tvrdej práce a bolesti,” kedy “im plodná zem prenechávala svoju hojnú úrodu dobrovoľne, a oni žili bez námahy a v mieri v krajinách s mnohými dobrými vecami.”
     Toto sa zreteľne vzťahuje na rozsiahlu éru paleolitu, zahŕňajúcu viac než 99 percent nášho časového rozpätia ako druhu. Súčasná antropológia nám hovorí, že predpoľnohospodársky život zháňania si potravy nepoznal organizované násilie, sexuálny útlak, prácu ako ťažkú a samostatnú aktivitu, súkromné vlastníctvo alebo symbolickú kultúru. Prepracované Virgilom a Ovidom ako stratený vek Saturnu (rímsky Kronos), Hesiodov Zlatý vek sa znovu objavil ako Arcadia, a idyla zotrvávala v kultúrach kdekoľvek. Spomienky a vízie raja (1995) od Richarda Heinberga je mimochodom neprekonané nedávne skúmanie tejto témy.
     Fairchildova vynikajúca štúdia Šľachetný divoch (1928) predkladá nevinnosť pôvodných obyvateľov Nového sveta, ktorý onedlho vymiznú kvôli chorobám a vojnám, okamžite po príchode dobyvateľov. Rousseau, ktorý je zdrojom titulu Fairchildovej knihy, opisuje štastie a slobodu, ktoré vtedy existovali.
     Úrivok od Thoreaua je krátky, ale pôsobivý: “ten najživší je ten najdivokejší,” čo je jeho srdečný záver. Perlmanova náruživosť v jeho jedinečnom diele Proti histórii, proti leviatánovi (1983), nezanecháva veľa pochybností o pravosti základov v prírode tých, ktorí nie sú podmanení civilizáciou, ako môžme napríklad vidieť v ich zmysle pre hru a autonómiu.
     DeVries sumarizuje črty nedomestikovanej mohutnosti a životaschopnosti v ostrom protiklade k neskoršiemu zdegenerovaniu v zdraví. Sahlinsova ponuka je raným vyhlásením hlavného bodu jeho knihy Hospodárstvo doby kamennej (1972), a to, menovite, že paleotitickí ľudia sú skutočne bohatí, so žiadnymi umelo vyrobenými alebo nedosiahnutými potrebami.
     Lynn Clive protestuje proti obete vtáctva kvôli mrakodrapom a lietadlám, zatiaľ čo Landau ponúka osobnú odpoveď na to, čo všetko sme stratili. V úžasnej meditácii opisuje Adorno utopistickú zložku detskej hry hrania sa na niečo alebo niekoho. Spomína na nespútané štádium ľudstva, kedy je produktivita ako hodnota jasne odmietaná a výmennému obchodu nie je venovaná pozornosť, keďže takáto neužitočná aktivita len “skúša ten správny život.”
     Dojemná báseň Ramony Wilsonovej a spochybňovanie nevyhnutnosti hierarchie od Marvina Harrisa rozširujú túto sekciu.