Section 1 Outside civilization - Kapitola 1 Mimo civilizácie

Section 1

OUTSIDE
CIVILIZATION

Neandertals did not paint their caves with the images of animals. But perhaps they had no need to distill life into representations, because its essences were already revealed to their senses. The sight of a running herd was enough to inspire a surging sense of beauty. They had no drums or bone flutes, but they could listen to the booming rhythms of the wind, the earth, and each other’s heartbeats, and be transported.
James Shreeve (1995)

     This collection opens with some reflections about what it was like for our species prior to civilization.
     In a literary vein, the pages from Roy Walker’s classic treasury of poetry, Golden Feast (1952), remind us that from Ovid to the American Big Rock Candy Mountain folk legend, the memory or vision of an uncorrupted original wholeness persists. In fact, utopian anticivilization longings reach back at least as far as the earliest Greek writings. From Hesiod’s Works and Days, dating from the early seventh century B.C., came the canonical description of the Golden Age, the bitterly lamented vanished epoch of Kronos’ reign, when humans “lived as if they were gods, their hearts free from sorrow, and without hard work or pain,” when “the fruitful earth yielded its abundant harvest to them of its own accord, and they lived in ease and peace upon the lands with many good things.”
     Obviously this refers to the vast Paleolithic era, comprising more than 99 percent of our time span as a species. Current anthropology tells us that the pre-agricultural foraging life did not know organized violence, sexual oppression, work as an onerous or separate activity, private property, or symbolic culture. Reworked by Virgil and Ovid as the lost age of Saturn (the Roman Kronos), Hesiod’s Golden Age reappeared as Arcadia, and the idyll has persisted in cultures everywhere. Richard Heinberg’s Memories and Visions of Paradise (1995) is, by the way, an unexcelled recent exploration of this theme.
Fairchild’s eminent study Noble Savage (1928) introduces the innocence of native New World peoples, soon to be lost to disease and warfare, upon the arrival of early conquerors. Rousseau, the origin of Fairchild’s title, describes the felicity and freedom that once obtained.
     The excerpt from Thoreau is a brief but lively one: “the most alive is the wildest,” is his heartfelt conclusion. Perlman’s intensity, in his superb Against His-story, Against Leviathan (1983), leaves little doubt as to the nature-based authenticity of those not subdued by civilization, as seen in their sense of play and autonomy, for example.
     DeVries summarizes features of nondomesticated robustness and vitality in sharp contrast to later degeneracy in health. Sahlins’ offering is an early statement of the central point of his Stone Age Economics (1972), namely, that paleolithic peoples are truly affluent, with no artificially produced or unmet needs.
     Lynn Clive objects to the sacrifice of birds to skyscrapers and jetliners, while Landau offers a personal response to all we have lost. In a marvelous meditation, Adorno describes the utopian component of children’s make-believe play. He recalls the pretamed stage of humanity in which productivity as a value is clearly refused, and exchange disregarded, as such nonutilitarian activity “rehearses the right life.”
     Ramona Wilson’s moving poem and Marvin Harris’ questioning of the inevitability of hierarchy augment the section.

KAPITOLA 1

MIMO
CIVILIZÁCIE

Neandertálci nemaľovali svoje jaskyne obrázkami zvierat. Ale možno nemali potrebu začleniť život do zobrazení, pretože jeho podstata už bola odhalená ich zmyslom. Pohľad na bežiacu čriedu stačil k inšpirovaniu hrnúceho sa pocitu krásy. Nemali žiadne bubny ani píšťalky z kostí, ale vedeli počúvať burácajúcim rytmom vetra, zeme a buchotom srdca sebe navzájom, a byť z toho uchvátení.
James Shreeve (1995)

     Táto kolekcia otvára zbierku úvahami o tom, aké to bolo pre náš druh pred civilizáciou.
      Literárnym štýlom, stránky z pokladnice klasickej poézie Zlatá hostina (1952) od Roya Walkera, nám pripomínajú, že od Ovida k americkej folkovej legende Big Rock Candy Mountain, stále trvá spomienka alebo vízia na originálnu neznehodnotenú celistvosť. V skutočnosti, utopistické anticivilizačné túžby siahajú späť až k skorým gréckym rukopisom. Z Hesiodovej knihy Práce a dni, datujúc od skorého siedmeho storočia pred Kristom, vyšiel kanonický opis Zlatého veku, tak horko olamentovaná stratená epocha panovania Kronosa, kedy ľudia “žili ako keby boli bohovia, ich srdcia oslobodné od smútku, a bez tvrdej práce a bolesti,” kedy “im plodná zem prenechávala svoju hojnú úrodu dobrovoľne, a oni žili bez námahy a v mieri v krajinách s mnohými dobrými vecami.”
     Toto sa zreteľne vzťahuje na rozsiahlu éru paleolitu, zahŕňajúcu viac než 99 percent nášho časového rozpätia ako druhu. Súčasná antropológia nám hovorí, že predpoľnohospodársky život zháňania si potravy nepoznal organizované násilie, sexuálny útlak, prácu ako ťažkú a samostatnú aktivitu, súkromné vlastníctvo alebo symbolickú kultúru. Prepracované Virgilom a Ovidom ako stratený vek Saturnu (rímsky Kronos), Hesiodov Zlatý vek sa znovu objavil ako Arcadia, a idyla zotrvávala v kultúrach kdekoľvek. Spomienky a vízie raja (1995) od Richarda Heinberga je mimochodom neprekonané nedávne skúmanie tejto témy.
     Fairchildova vynikajúca štúdia Šľachetný divoch (1928) predkladá nevinnosť pôvodných obyvateľov Nového sveta, ktorý onedlho vymiznú kvôli chorobám a vojnám, okamžite po príchode dobyvateľov. Rousseau, ktorý je zdrojom titulu Fairchildovej knihy, opisuje štastie a slobodu, ktoré vtedy existovali.
     Úrivok od Thoreaua je krátky, ale pôsobivý: “ten najživší je ten najdivokejší,” čo je jeho srdečný záver. Perlmanova náruživosť v jeho jedinečnom diele Proti histórii, proti leviatánovi (1983), nezanecháva veľa pochybností o pravosti základov v prírode tých, ktorí nie sú podmanení civilizáciou, ako môžme napríklad vidieť v ich zmysle pre hru a autonómiu.
     DeVries sumarizuje črty nedomestikovanej mohutnosti a životaschopnosti v ostrom protiklade k neskoršiemu zdegenerovaniu v zdraví. Sahlinsova ponuka je raným vyhlásením hlavného bodu jeho knihy Hospodárstvo doby kamennej (1972), a to, menovite, že paleotitickí ľudia sú skutočne bohatí, so žiadnymi umelo vyrobenými alebo nedosiahnutými potrebami.
     Lynn Clive protestuje proti obete vtáctva kvôli mrakodrapom a lietadlám, zatiaľ čo Landau ponúka osobnú odpoveď na to, čo všetko sme stratili. V úžasnej meditácii opisuje Adorno utopistickú zložku detskej hry hrania sa na niečo alebo niekoho. Spomína na nespútané štádium ľudstva, kedy je produktivita ako hodnota jasne odmietaná a výmennému obchodu nie je venovaná pozornosť, keďže takáto neužitočná aktivita len “skúša ten správny život.”
     Dojemná báseň Ramony Wilsonovej a spochybňovanie nevyhnutnosti hierarchie od Marvina Harrisa rozširujú túto sekciu.