Alon K. Raab: “Revolt of the Bats” (1995)

Alon K. Raab: “Revolt of the Bats” (1995)

North America, Turtle Island, taken
by invaders who wage war
on the world,

May ants, may abalone, otters,

wolves, and elk rise!
and pull away their giving
from the robot nations.

Gary Snyder
Mother Earth: Her Whales

The animals are fighting back. By tooth and claw, by wing and paw, they are waging a war against civilized tyranny and destruction.

Sympathetic humans are burning down farm and fur ranch equipment, demolishing butcher shops, and trying to stop rodeos, circuses, and other forms of “entertainment.” But the animals are also acting as their own defenders, fighting for their own liberation.

These actions of revolt are done by individual animals, as well as by whole communities, and take many forms. Escape from captivity is a commonly employed tactic.

Here I would like to remember and salute the orangutan who escaped from his prison cell at the Kansas City Zoo in June 1990 by unscrewing four large bolts; the West African Cape clawless otter who, in December 1991, pushed her way through the wired cage at the Portland zoological incarceration facilities; an alligator who climbed a high ramp at a Seattle science exhibition in October 1991 and vanished for several hours; the elephant at the Louisville Zoo who escaped in June 1994; the sea otter “Cody” who in September 1993, armed with a fiberglass bolt pried from the floor of the Oregon Coast Aquarium took aim at a window and shattered one of the glass layers; the chimpanzees “Ai” and “Akira” at the Kyoto University Primates Research institute, who used keys taken from a guard to open their cages, cross the hall to free their orangutan friend “Doodoo,” and bolt to freedom.

In April 1990, a cow destined for a Turkish slaughterhouse leapt from the truck onto the roof of a car carrying a provincial governor, crushing it and injuring the official. The fate of the cow was not reported, but one hopes she was able to make her way into the hills. A decade earlier, near the town of Salem, Oregon, “Rufus” the bull knocked down the door of a truck carrying him to be butchered, and roamed freely for a few days until captured by bounty hunters, and returned to his “owner.” And in Cairo, Egypt, in June 1993, during the Muslim Eid-Al-Adha (“feast of sacrifice”), a bull escaped upon catching a glimpse of the butcher’s knife. The animal chased its would-be slaughterer up to his third floor apartment, wrecking furniture and forcing him to hide in the bedroom.

Some of the animals were recaptured and returned to their prisons, but the otter, who was last seen crossing the roadway between the Portland Zoo and the Oregon Museum of Science and Industry, making her way into the nearby forests, is a true inspiration, and hopefully a harbinger of many more daring dashes.

Sometimes free animals are in a strategic position to resist greed and profit. In 1991, a bald eagle blocked plans for a three million dollar road expansion project in Central Oregon by nesting near Highway 20. An eagle standing in the way of motorized mania is a beautiful sight to behold.

There are animals who carry the battle a step further, like the wren, nesting in a Washington, D. C. traffic light, who swooped down to attack business people. Other birds commit suicide by entering military plane engines and decommissioning them. In a show of solidarity for a fellow animal, the mule “Ruthie” kicked her rider, Idaho Governor Cecil Andrus, during a hunting trip, as he was loading a murdered elk onto her. Andrus suffered a broken nose and deep lacerations.
The Belgian spaniel who discharged a shotgun, killing hunter Jean Guillaume, the elephant who gored hunter Alan Lowe in Zimbabwe, and the cow who killed Quebec farmer Origene Ste-beanne when he tried to steal her newborn calf, are also worthy of our respect. I prefer persuasion and education to the taking of life, but there is poetic justice in these accounts.

When animals band together they are able to unleash a mighty power. Several years ago, in the depths of the suburban wastelands of Springfield, Massachusetts, ring-billed gulls bombarded a new golf course and its patrons with golf balls. The shocked golfers were forced to withdraw from their favorite water-and-land-wasting activity for several weeks, and consider the fact that for many years these lands were nesting grounds for the birds.

In the summer of 1989, downtown Fort Worth, Texas, came to a halt when thousands of Mexican free-tail bats descended on the city. In the early years of this century, bats wreaked much havoc on many Texas towns. In Austin, bats invaded the courthouse and Capitol building, flying through court sessions, stopping trials and nesting in the dark and cool buildings.

The bats that appeared in Fort Worth chewed into telephone lines and interrupted business as usual. The bats were a reminder to the local population, encased in glass and steel tombstones known as “offices,” that this world is much more complex and wondrous than anything taught in management courses. After a day, the bats vanished as they had come, into the unknown.

In the ancient myths of humanity, a special place of respect is given to animals. Affecting people in mysterious ways, and embodying particular qualities, they acted as messengers, as bearers of souls and gifts, and as symbols of all that was wonderful and magical. Birds, fish and mammals (and their many mutations with humans) were presented in myriad ways. A common theme was their ability to fend off hostile human attacks, through trickery, playfulness and wisdom. Coyote and Raven of the Northwest Coast of Turtle Island, the Keen Keeng of Australian dream time, and the sacred bee of Rhodes, are but some of the many magical beings who protected themselves and the lives of other animals and plants.

Once writing developed, accounts of animals opposing human arrogance and avarice abounded in the literature of natural history. We need only look at the inspiring reports provided by the Roman, Pliny the Elder. He marvels at elephants who trampled hunters, refusing to fight their kin in circuses and attempting to break loose from their shackles. Pliny also wrote of dolphins who rushed to rescue other dolphins from captivity, and of wild horses, loons, oxen, dogfish, rabbits and giant centipedes who resisted humans and often won. His accounts also include many instances of alliances between animals and aware humans, each assisting the other, and gaining mutual love and respect.

The medieval work, On the Criminal Persecution of Animals, provides in great detail the legacies of pigs, cows, sparrows, ravens, sheep, mules, horses and even worms, who brought destruction upon the human world. Animals disturbing church services, interrupting religious processions at their most solemn moment, and spoiling food supplies were common occurrences. As ancient traditions celebrating the sanctity of nature were rooted out and replaced by an anti-life world view, these animals were accused of being in league with demonic forces. The Christian courts held them responsible for their actions. The “criminals” were tried in regular courts of law, convicted and severely punished. In their pious zeal, the accusers missed the fact that the two-legged and four-legged beings were engaged in guerrilla warfare. They were revolting against humans who were attacking the rivers, valleys and forests. They were opposing the invaders who were engaged in that process of control, euphemistically called “domestication,” which, in reality, is enslavement and ecocide.

We are now living in the age of rationality and science, where well-meaning people feel no shame blurting out cliches like “finding the balance between the environment and economic interests,” or “managing wildlife,” as if wilderness was a commodity to profit from, control and manipulate.

The destruction of the wild (out there, and in our own souls) proceeds at an ever-maddening pace. Let us hope that acts of self-defense and resistance by animals, fish, birds and their human brothers and sisters increases. Let these actions multiply and intensify until human tyranny is thrown off and replaced by a community of free living beings, assisting each other in this magical journey, and reforging the ancient bonds of beauty and camaraderie.

in The Bear Essential, Summer 1995, pp. 18¬19

Alon K. Raab: “Vzbura netopierov” (1995)


Severná Amerika, Turtle Island, obsadený
votrelcami, ktorí vedú vojnu
proti celému svetu,

Nech povstanú mravce, mušle, vydry,

vlci a losy!
a prestanú sa poskytovať
robotickým národom.

Gary Snyder
Matka Zem: Jej Veľryby


Zvieratá začínajú klásť odpor. Zubami a pazúrmi, krídlami a packami, vedú vojnu proti civilizovanej tyranii a ničeniu.

Súcitní ľudia vypaľujú stroje na farmách a kožušinových chovoch, demolujú mäsiarstva a pokúšajú sa zastaviť rodeá, cirkusy a iné formy “zábavy”. Ale aj samotné zvieratá konajú na svoju obranu a bojujú za svoje vlastné oslobodenie.

Tieto akcie vzbury sú vykonávané jednotlivými zvieratami, ako aj celými komunitami a majú mnoho podôb. Útek zo zajatia je často používanou taktikou.

Tu by som rád spomenul a vzdal poctu orangutanovi, ktorí utiekol zo svojej väzenskej cely z mestskej zoo v Kansase v júni 1990 tak, že odskrutkoval štyri veľké skrutky; severoafrická vydra konžská, ktorá si v decembri 1991 vynútila cestu von z drôtenej klietky Portlandského zoologického väzenského zariadenia; aligátor, ktorý vyšplhal vysokú rampu na vedeckej výstave v Seattle v októbri 1991 a zmizol na niekoľko hodín; slon zo ZOO v Louisville, ktorý unikol v júni 1994; vydra morská menom “Cody”, ktorá v septembri 1993, vyzbrojená sklolaminátovou skrutkou vypáčenou z podlahy v akváriu Oregon Coast Aquarium namierila na okno a zničila jednu zo sklenených vrstiev; šimpanzi “Ai” a “Akira” z Výskumného inštitútu primátov na Kyotskej univerzite v Japonsku, použili kľúče, ktoré ukradli strážnikovi, aby si nimi otvorili svoje klietky, prešli halou a oslobodili svojho kamaráta orangutana “Doodoo”, a vybehli na slobodu.

V apríli 1990, vezená na jeden turecký bitúnok, vyskočila z nákladného auta krava na strechu auta, ktoré viezlo miestneho guvernéra, čím to auto rozmliaždila a zranila funkcionára. Osud tej kravy nebol v médiách uvedený, ale dúfame, že bola schopná nájsť si svoju cestu do hôr. Desať rokov pred tým, blízko mesta Salem v Oregone, býk “Rufus” vyvalil dvere na nákladnom aute, ktoré ho viezlo na bitúnok. Voľne sa potuloval niekoľko dní, kým ho znovu nechytili a nevrátili jeho “majiteľovi”. A v Káhire v Egypte v júni 1993 počas muslimského Eid-Al-Adha (“sviatok obetovania”), utiekol jeden býk potom, čo zbadal nôž mäsiara. Zviera prenasledovalo jeho rádoby vraha až na tretie poschodie jeho apartmánu, kde zničil všetok nábytok a prinútil ho schovať sa v spálni.

Niektoré zvieratá boli znovu odchytené a vrátené do väzenia, avšak tá vydra, ktorá bola naposledy videná ako prechádza cestu medzi portlandským ZOO a Oregonským múzeom vedy a priemyslu, vchádzajúca do blízkych lesov, je skutočnou inšpiráciou a dúfajme že len predzvesťou oveľa odvážnejších únikov.

Niekedy sú zvieratá na slobode v strategickej pozícii pri vzdorovaní chamtivosti a ziskom. V roku 1991 zablokoval Orliak bielohlavý plány na tri milióny dolárov drahý projekt rozšírenia cesty v Oregone tým, že hniezdil blízko diaľnice číslo 20. Orol stojaci v ceste motorizovanej mánii je krásnym pohľadom.

Existujú zvieratá, ktoré posúvajú boj o jeden stupeň vyššie, ako napríklad oriešok, ktorý hniezdil v semafore vo Washingtone D.C., a ktorý sa vrhal dole a prepadával podnikateľov. Iné vtáky páchajú samovraždu tým, že vlietavajú do mašín vojenských lietadiel čím ich vyraďujú z prevádzky. Ukážkou solidarity ku zvieraciemu kolegovi bola mulica “Ruthie”, ktorá kopla jazdca, guvernéra štátu Idaho Cecila Andrusa, počas poľovačky, keď na ňu nakladal zabitého losa. Andrus utrpel zlomený nos a hlboké tržné rany.

Belgický kokeršpaniel, ktorý odpálil brokovnicu, čím zabil poľovníka Jeana Guillaumeho; slon, ktorý prepichol poľovníka Alana Loweho v Zimbabwe; a krava, ktorá zabila quebeckého farmára Origene Ste-beanne, keď sa pokúšal ukradnúť jej novonarodené teliatko, sú tiež hodní nášho rešpektu. Dávam prednosť presviedčaniu a výchove pred zabíjaním, ale v týchto opisoch je určitá poetická spravodlivosť.

Keď sa zvieratá spoja, sú schopné rozpútať mocnú silu. Pred niekoľkými rokmi, v hlbinách predmestskej pustatiny Springfieldu v Massachusetts, čajky obrúčkozobé bombardovali nové golfové ihrisko a jeho sponzorov golfovými loptičkami. Šokovaní golfisti boli nútení sa stiahnuť z ich vodu-a-zem ničiacej činnosti na niekoľko týždňov, a vziať do úvahy skutočnosť, že mnohé roky bolo toto územie miestom, kde tieto vtáky hniezdili.

V lete roku 1989, centrum mesta Fort Worth v Texase sa zastavilo, keď tisíce netopierov (Tadarida brasiliensis) zostúpili na mesto. Na začiatku tohto storočia, netopiere spôsobili veľký zmätok v mnohých mestách Texasu. V meste Austin napadli netopiere budovu súdu a sídlo vlády, lietajúce počas súdnych konaní, zastavujúce súdne konania a hniezdiace v tmavých a chladných budovách.

Netopiere, ktoré sa objavili vo Fort Worth, sa prehrýzali telefónnymi linkami a prerušili normálny sled udalostí. Netopiere boli pripomienkou miestnemu obyvateľstvu, obkolesenému sklenenými a železnými náhrobkami, lepšie známymi ako “kancelárie”, že tento svet je oveľa komplexnejší a podivuhodnejší než niečo, čo ich učili v kurzoch manažmentu. O deň neskôr netopiere zmizli tak isto ako aj prišli, do neznáma.

V prastarých mýtoch ľudstva je zvieratám vzdávaný výnimočný rešpekt. Ovplyvňujú ľudí nevyspytateľnými spôsobmi a stelesňujú zvláštne vlastnosti. Konali ako poslovia, ako držitelia duší a darov a ako symboly všetkého nádherného a čarovného. Vtáky, ryby a cicavce (a ich mnohé mutácie s ľuďmi) boli prezentované mnohými rôznymi spôsobmi. Ich bežnou vlastnosťou bola schopnosť odraziť nepriateľské útoky ľudí pomocou trikov, hravosti a múdrosti. Kojot a krkavec zo severozápadného pobrežia ostrova Turtle Island, Keen Keeng austrálskych zlatých časov a posvätná včela Rodosu, sú len niektoré z mnohých čarovných bytostí, ktoré chránili seba a tiež životy ostatných zvierat a rastlín.

Hneď ako sa vyvinulo písmo, príbehy zvierat čeliacich ľudskej arogancii a chamtivosti sa začali objavovať v hojnom počte v literatúre prírodnej histórie. Stačí sa nám pozrieť len na inšpiratívne správy, ktoré poskytol riman Plínius Starší. Obdivoval slonov, ktorí odmietli bojovať proti svojim príbuzným v cirkusoch, pošliapali svojich lovcov a pokúšali sa vymaniť zo svojich pút. Plínius písal tiež o delfínoch, ktoré prichádzali zachrániť ostatné delfíny v zajatí, a divoké kone, potáplice, voly, žraloky, králiky a obrie stonožky, ktoré sa bránili pred ľuďmi a často aj vyhrali. Jeho správy zahŕňajú tiež mnohé prípady spojenectva medzi zvieratami a uvedomelými ľuďmi, kedy si navzájom pomáhali a získali tam vzájomnú lásku a úctu.

Stredoveké dielo O trestnom stíhaní zvierat popisuje veľmi podrobne odkazy prasiat, kráv, vrabcov, havranov, oviec, mulíc, koňov a dokonca aj červov, ktorí priniesli skazu do ľudského sveta. Zvieratá vyrušujúce cez bohoslužby, prerušujúce náboženské procesie v ich najslávnostnejšom okamihu a kaziace zásoby potravín boli bežnými udalosťami. V čase, keď boli prastaré tradície oslavujúce posvätnosť prírody likvidované a vymieňané za svetonázor nepriateľský k životu, boli tieto zvieratá obviňované zo spájania sa s démonickými silami. A tak ich kresťanské súdy brali za zodpovednosť za ich činy. “Kriminálnici” boli súdení v bežných súdnych sieňach, odsúdení a prísne potrestaní. Vo svojej zbožnej horlivosti pozabudli ich žalobcovia na fakt, že tieto dvojnohé a štvornohé bytosti sa venovali partizánskej vojne. Rebelovali proti ľuďom, ktorí útočili na rieky, údolia a lesy. Stáli proti votrelcom, ktorí sa angažovali v tom procese kontroly, eufemisticky nazývaného “domestikácia”, ktorá je v skutočnosti zotročením a ekocídou – ničením prírody.

Žijeme teraz vo veku racionality a vedy, kde „dobre mieniaci“ ľudia sa nehanbia vypustiť zo svojich úst klišé ako “nájsť rovnováhu medzi životným prostredím a ekonomickými záujmami”, alebo “menežovanie divočiny”, ako keby divočina bola nejakým tovarom, z ktorého sa dá profitovať, ktorý sa dá kontrolovať a manipulovať.

Ničenie divočiny (tam vonku ako aj v našom vlastnom vnútri) pokračuje neustále rýchlejším tempom. Dúfajme, že akty sebaobrany a odporu od zvierat, rýb, vtákov a ich ľudských bratov a sestier budú len pribúdať. Nech sa tieto akcie znásobujú a zintenzívňujú až kým nebude ľudská tyrania porazená a nahradená komunitou slobodných žijúcich bytostí, ktorí si budú navzájom pomáhať v ich magickej ceste a znovu objavovať prastaré putá krásy a kamarátstva.

z magazínu The Bear Essential, leto 1995, str. 18¬19