Introduction
John Zerzan
John Zerzan
Since the first edition of Against Civilization (1999) the general perspective referred to by its title has begun to make sense to a growing number of people. An overall crisis - personal, social, environmental – is rapidly deepening, making such an indictment feasible, if not unavoidable.
This collection is, among other things, a reminder that critiques of ciilization itself are anything but new. And the past five years have provided an opportunity to add voices to the chorus of doubters, those with enough vision to think outside civilizational confines.
The 15 additional selections include correctives to a serious deficiency of the original book: the paucity of women and indigenous contributors (not exclusive categories, of course).
The current edition makes some advance in these vital areas, I believe.
Discontent with civilization has been with us all along, but is coming on now with a new freshness and insistence, as if it were a new thing. To assail civilization itself would be scandalous, but for the conclusion, occurring to more and more people, that it may be civilization that is the fundamental scandal.
I wont dwell here on the fact of the accelerating destruction of the biosphere. And perhaps equally obvious is the mutilation of „human nature“, along with outer nature. Freud decided that the fullness of civilization would bring, concomitantly, the zenith of universal neurosis. In this he was evidently a bit sanguine, too mild in his prognosis.
It is impossible to scan a newspaper and miss the malignancy of daily life. See the multiple homicides, the 600-percent increase in teen suicide over the past 30 years; count the ways to be heavily drugged against reality; ponder what is behind the movement away from literacy. One could go on almost endlessly charting the boredom, depresion, immiseration.
The concept of progress has been in trouble for a few decades, but the general crisis is deepening now at a quickening pace. From this palpable extremity it is clear that something is profoundly wrong. How far back did this virus originate? How much must change for us to turn away from the cultural death march we are on?
At the same time, there are some who cling to the ideal of civilization, as to a promise yet to be fulfilled. Norbert Elias, for example, declared that “civilization is never finished and always endangered.” More persuasive is the sobering view of what civilization has already wrought, as in today’s deadening and deadly convergence of technological processes and mass society. Richard Rubenstein found that the Holocaust “bears witness to the advance of civilization,” a chilling point further developed by Zygmunt Bauman in his Modernity and the Holocaust. Bauman argued that history’s most gruesome moment so far was made possible by the inner logic of civilization, which is, at bottom, division of labor. This division of labor, or specialization, works to dissolve moral accountability as it contributes to technical achievement in this case, to the efficient, industrialized murder of millions.
But isn’t this too grim a picture to account for all of it? What of other aspects, like art, music, literature -are they not also the fruit of civilization? To return to Bauman and his point about Nazi genocide, Germany was after all the land of Goethe and Beethoven, arguably the most cultural or spiritual European country. Of course we try to draw strength from beautiful achievements, which often offer cultural criticism as well as aesthetic uplift. Does the presence of these pleasures and consolations make an indictment of the whole less unavoidable?
Speaking of unfulfilled ideals, however, it is valid to point out that civilization is indeed “never finished and always endangered.” And that is because civilization has always been imposed, and necessitates continual conquest and repression. Marx and Freud, among others, agreed on the incompatibility of humans and nature, which is to say, the necessity of triumph over nature, or work.
Obviously related is Kenneth Boulding’s judgment that the achievements of civilization “have been paid for at a very high cost in human degradation, suffering, inequality, and dominance.”
There hasn’t been unanimity as to civilization’s most salient characteristic. For Morgan it was writing; for Engels, state power; for Childe, the rise of cities. Renfrew nominated insulation from nature as most fundamental. But domestication stands behind all these manifestations, and not just the taming of animals and plants, but also the taming of human instincts and freedoms. Mastery, in various forms, has defined civilization and gauged human achievement. To name, to number, to time, to represent symbolic culture is that array of masteries upon which all subsequent hierarchies and confinements rest.
Civilization is also separation from an original wholeness and grace. The poor thing we call our “human nature” was not our first nature; it is a pathological condition. All the consolations and compensations and prosthetics of an ever more technicized and barren world do not make up for the emptiness. As Hilzheimer and others came to view domestications of animals as juvenilizations, so also are we made increasingly dependent and infantilized by the progress of civilization. Little wonder that myths, legends, and folklore about gardens of Eden, Golden Ages, Elysian fields, lands of Cockaigne, and other primitivist paradises are a worldwide phenomenon. This universal longing for an aboriginal, unalienated state has also had its dark flip side, a remarkable continuity of apocalyptic beliefs and prophets of doom - two sides of the same coin of a deep unhappiness with civilization.
Centuries of the persistence of utopias in the literature and politics of the West have more recently been replaced by a strong dystopian current, as hope seems to be giving way to nightmare apprehensions. This shift began in earnest in the nineteenth century, when virtually every major figure-e.g., Goethe, Hegel, Kierkegaard, Melville, Thoreau, Nietzsche, Flaubert, Dostoevski-expressed doubt about the vitality and future of culture. At the time that technology was becoming a worldwide unifying force, social scientists such as Durkheim and Masaryk noted that melancholy and suicide increased precisely with the forward movement of civilization.
In terms of the current intellectual domestication, postmodernism, despite a certain rhetoric of rebellion, is merely the latest extension of the modern civilizing process. For its moral cowardice as well as its zero degree of content, a horrific present is thus captured all too well. Meanwhile, Forbes magazine’s seventy-fifth-anniversary cover story explored “Why We Feel So Bad When We Have It So Good,” and the simple graffito “I can’t breathe!” captures our contemporary reality with precision.
From every camp, voices counsel that there can be no turning back from the path of progress, the unfolding of still more high-tech consumerist desolation. How hollow they sound, as we consider what has been lost and what may yet, one desperately hopes, be recovered.
This collection is, among other things, a reminder that critiques of ciilization itself are anything but new. And the past five years have provided an opportunity to add voices to the chorus of doubters, those with enough vision to think outside civilizational confines.
The 15 additional selections include correctives to a serious deficiency of the original book: the paucity of women and indigenous contributors (not exclusive categories, of course).
The current edition makes some advance in these vital areas, I believe.
Discontent with civilization has been with us all along, but is coming on now with a new freshness and insistence, as if it were a new thing. To assail civilization itself would be scandalous, but for the conclusion, occurring to more and more people, that it may be civilization that is the fundamental scandal.
I wont dwell here on the fact of the accelerating destruction of the biosphere. And perhaps equally obvious is the mutilation of „human nature“, along with outer nature. Freud decided that the fullness of civilization would bring, concomitantly, the zenith of universal neurosis. In this he was evidently a bit sanguine, too mild in his prognosis.
It is impossible to scan a newspaper and miss the malignancy of daily life. See the multiple homicides, the 600-percent increase in teen suicide over the past 30 years; count the ways to be heavily drugged against reality; ponder what is behind the movement away from literacy. One could go on almost endlessly charting the boredom, depresion, immiseration.
The concept of progress has been in trouble for a few decades, but the general crisis is deepening now at a quickening pace. From this palpable extremity it is clear that something is profoundly wrong. How far back did this virus originate? How much must change for us to turn away from the cultural death march we are on?
At the same time, there are some who cling to the ideal of civilization, as to a promise yet to be fulfilled. Norbert Elias, for example, declared that “civilization is never finished and always endangered.” More persuasive is the sobering view of what civilization has already wrought, as in today’s deadening and deadly convergence of technological processes and mass society. Richard Rubenstein found that the Holocaust “bears witness to the advance of civilization,” a chilling point further developed by Zygmunt Bauman in his Modernity and the Holocaust. Bauman argued that history’s most gruesome moment so far was made possible by the inner logic of civilization, which is, at bottom, division of labor. This division of labor, or specialization, works to dissolve moral accountability as it contributes to technical achievement in this case, to the efficient, industrialized murder of millions.
But isn’t this too grim a picture to account for all of it? What of other aspects, like art, music, literature -are they not also the fruit of civilization? To return to Bauman and his point about Nazi genocide, Germany was after all the land of Goethe and Beethoven, arguably the most cultural or spiritual European country. Of course we try to draw strength from beautiful achievements, which often offer cultural criticism as well as aesthetic uplift. Does the presence of these pleasures and consolations make an indictment of the whole less unavoidable?
Speaking of unfulfilled ideals, however, it is valid to point out that civilization is indeed “never finished and always endangered.” And that is because civilization has always been imposed, and necessitates continual conquest and repression. Marx and Freud, among others, agreed on the incompatibility of humans and nature, which is to say, the necessity of triumph over nature, or work.
Obviously related is Kenneth Boulding’s judgment that the achievements of civilization “have been paid for at a very high cost in human degradation, suffering, inequality, and dominance.”
There hasn’t been unanimity as to civilization’s most salient characteristic. For Morgan it was writing; for Engels, state power; for Childe, the rise of cities. Renfrew nominated insulation from nature as most fundamental. But domestication stands behind all these manifestations, and not just the taming of animals and plants, but also the taming of human instincts and freedoms. Mastery, in various forms, has defined civilization and gauged human achievement. To name, to number, to time, to represent symbolic culture is that array of masteries upon which all subsequent hierarchies and confinements rest.
Civilization is also separation from an original wholeness and grace. The poor thing we call our “human nature” was not our first nature; it is a pathological condition. All the consolations and compensations and prosthetics of an ever more technicized and barren world do not make up for the emptiness. As Hilzheimer and others came to view domestications of animals as juvenilizations, so also are we made increasingly dependent and infantilized by the progress of civilization. Little wonder that myths, legends, and folklore about gardens of Eden, Golden Ages, Elysian fields, lands of Cockaigne, and other primitivist paradises are a worldwide phenomenon. This universal longing for an aboriginal, unalienated state has also had its dark flip side, a remarkable continuity of apocalyptic beliefs and prophets of doom - two sides of the same coin of a deep unhappiness with civilization.
Centuries of the persistence of utopias in the literature and politics of the West have more recently been replaced by a strong dystopian current, as hope seems to be giving way to nightmare apprehensions. This shift began in earnest in the nineteenth century, when virtually every major figure-e.g., Goethe, Hegel, Kierkegaard, Melville, Thoreau, Nietzsche, Flaubert, Dostoevski-expressed doubt about the vitality and future of culture. At the time that technology was becoming a worldwide unifying force, social scientists such as Durkheim and Masaryk noted that melancholy and suicide increased precisely with the forward movement of civilization.
In terms of the current intellectual domestication, postmodernism, despite a certain rhetoric of rebellion, is merely the latest extension of the modern civilizing process. For its moral cowardice as well as its zero degree of content, a horrific present is thus captured all too well. Meanwhile, Forbes magazine’s seventy-fifth-anniversary cover story explored “Why We Feel So Bad When We Have It So Good,” and the simple graffito “I can’t breathe!” captures our contemporary reality with precision.
From every camp, voices counsel that there can be no turning back from the path of progress, the unfolding of still more high-tech consumerist desolation. How hollow they sound, as we consider what has been lost and what may yet, one desperately hopes, be recovered.
ÚVOD
John Zerzan
John Zerzan
Od prvej edície knihy Proti civilizácii (1999) začal dávať všeobecný pohľad zmieňovaný už v názve knihy zmysel rastúcemu počtu ľudí. Globálna kríza – osobná, sociálna, environmentálna – sa rapídne prehĺbuje, kedy je takéto obvinenie možné, či dokonca nevyhnutné.
Táto zbierka, okrem iných vecí, je pripomenutím, že kritika civilizácie sama osebe nie je vôbec nová vec. A posledných päť rokov poskytlo možnosť dodať hlas chóru skeptikov, tým s dostatkom vízie myslieť mimo civilizačné obmedzenia.
15 doplňujúcich výberov zahrňuje opravy k vážnemu nedostatku originálnej knihy: nedostatok ženských a domorodých prispievateľov (samozrejme nie ako výlučné kategórie).
Verím, že súčasná edícia o niečo pokročila v týchto podstatných oblastiach.
Nespokojnosť s civilizáciou tu bola s nami po celú dobu, ale teraz sa objavuje s novou sviežosťou a naliehaním, ako keby to bola nová záležitosť. Kritizovať civilizáciu by sa zdalo škandalóznym, ale nakoniec, čo dochádza ďalším a ďalším ľuďom je, že to môže byť civilizácia, ktorá je tým hlavným škandálom.
Nebudem sa tu zaoberať faktom stále rýchlejšieho ničenia biosféry. A možno rovnako je očividným mrzačenie „ľudskej prirodzenosti“, zároveň s mrzačením vonkajšej prírody. Freud dospel k názoru, že plnosť civilizácie prinesie sprievodne so sebou vrchol univerzálnej neurózy. Týmto bol evidentne trošku optimistický, príliš mierny vo svojej predpovedi.
Je nemožné prelistovať noviny a prehliadnuť zhubný nádor denného života. Všimnite si viacnásobné vraždy, 600 percentné zvýšenie počtu samovrážd maloletých za posledných 30 rokov; spočítajte si spôsoby, ako je možné sa silne zdrogovať od reality; uvažujte čo je za hnutím mimo gramotnosti. Mohlo by sa pokračovať skoro do nekonečna zaznamenávaním nudy, depresie, úbohosti.
Idea rozvoja má posledné desaťročia problémy, ale všeobecná kríza sa teraz prehĺbuje zrýchľujúcim sa tempom. Z tohto zreteľného extrému je jasné, že je tu niečo hlboko nesprávne. Kde a kedy má pôvod tento vírus? Ako veľmi sa to musí zmeniť pre nás, aby sme sa odklonili od tohto smrteľného pokroku, ktorým teraz ideme?
Zároveň sú takí, ktorí sa pevne pridŕžajú ideálu civilizácie ako sľubu, ktorý sa ešte len vyplní. Napríklad Norbert Elias vyhlásil, že „civilizácia nie je nikdy ukončená a vždy je ohrozená.“ Presvedčivejším je závažný pohľad na to, čo civilizácia stihla spôsobiť, ako to vidíme v dnešnom otupujúcom a smrteľnom zbližovaní technologického procesu a masovej spoločnosti. Richard Rubenstein zistil, že Holocaust „svedčí o rozvoji civilizácie“, hrozivý fakt, ktorý ďalej rozviedol Zygmunt Bauman vo svojej knihe Modernosť a holokaust. Bauman tvrdil, že doteraz najohavnejší moment v histórii bol umožnený vnútornou logikou civilizácie, čo je v základe deľba práce. Táto deľba práce, alebo špecializácia, pracuje na zrušení morálnej zodpovednosti, kedy prispieva v tomto prípade k technologickému úspechu, k efektívnej, priemyselnej vražde miliónov.
Ale nie je to až príliš hrozný obraz, aby sa dávala zodpovednosť len tomu? Čo iné aspekty ako umenie, hudba, literatúra – či nie sú tiež ovocím civilizácie? Aby som sa vrátil k Baumanovi a jeho pohľade na Nacistickú genocídu, Nemecko bolo predsa krajinou Goetheho a Bethovena, pravdepodobne kultúrne alebo duchovne najvyspelejšou Európskou krajinou. Samozrejme, snažíme sa vytiahnuť silu z prekrásnych úspechov, ktoré často ponúkajú kultúrnu kritiku ako aj estetické povznesenie sa. Robí prítomnosť týchto potešení a útech obvinenie celku menej nevyhnutným?
Keď hovoríme o nevyplnených ideáloch, akokoľvek, je oprávnené poznamenať, že civilizácia naozaj „nie je nikdy ukončená a vždy je ohrozená“. A to preto, že civilizácia bola vždy nanútená a vyžaduje si neustále dobívanie a represiu. Marx a Freud, okrem iných, sa zhodli na nezlúčiteľnosti ľudí a prírody, čím sa myslí nutnosť triumfovať nad prírodou, alebo prácou.
Zjavne súvisiacim je úsudok Kennetha Bouldinga, že za úspechy civilizácie „sme zaplatili veľmi vysokú cenu ľudskou degradáciou, utrpením, nerovnosťou a nadvádou.“
Na najvýznačnejšiu charakteristiku civilizácie nie je jednohlasný názor. Pre Morgana to bolo písmo; pre Engelsa štátna moc; pre Childa nástup miest. Renfrew nominoval odlúčenie od prírody za najhlavnejšie. Ale domestikácia stojí za všetkými týmito prejavmi, a to nie len skrotenie zvierat a rastlín, ale aj skrotenie ľudských inštinktov a slobôd. Vláda, v rôznych formách, definovala civilizáciu a vymerala ľudský úspech. Pomenuvávať, očíslovať, očasovať, zastupovať symbolickú kultúru je tým súborom vlád a kontroly, na ktorom spočívajú ďalšie hierarchie a obmedzenia.
Civilizácia je tiež oddelenie od pôvodnej celistvosti a pôvabu. Tá úbohá vec, ktorú dnes voláme našou „ľudskou prirodzenosťou“, nebola našou prvou prirodzenosťou; je to patologický stav. Všetky tie útechy a kompenzácie a protézy vždy viac technizovaného a pustého sveta nevedia vyplniť tú prázdnotu. Ako Hilzheimer a iní videli domestikovanie zvierat ako zmladzovanie, tak sme aj my viac závislý a infantilizovaný rozvojom civilizácie.
Niet sa čo čudovať, že mýty, legendy a folklór o Nebeských záhradách, Zlatých vekoch, Elysiánskych poliach, krajinách Cockaigne a iných primitivistických rajoch sú celosvetovým fenoménom. Táto všeobecná túžba po domorodom, neodcudzenom stave mala tiež svoju temnú obrátenú stranu, zaujímavú súvislosť apokalyptických vízií a prorokov zániku – dve strany tej istej mince hlbokej nespokojnosti s civilizáciou.
Storočia vytrvalosti útópií v literatúre a politike západu, boli nedávno vymenené pochmúrnym myšlienkovým prúdom, kedy sa zdá, že nádej ustupuje zlým predtuchám. Tento zlom sa začal vážne vynímať v devätnástom storočí, kedy prakticky každá významná osobnosť – napr., Goethe, Hegel, Kierkegaard, Melville, Thoreau, Nietzsche, Flaubert, Dostojevskij – vyjadrili pochybnosť o vitálnosti a budúcnosti kultúry. V čase keď sa technológia stávala celosvetovo spájajúcou silou, poznamenali sociálny vedci ako Durkheim a Masaryk, že melanchólia a samovraždy sa precízne zvyšujú s postupom civilizácie.
Čo sa týka súčasnej intelektuálnej domestikácie, postmodernizmu, napriek určitej rétorike rebélie, tak je to len najnovším predĺžením moderného civilizačného procesu. Pre svoju morálnu zbabelosť ako aj svojho nulového množstva v obsahu, je takto až príliš dobre zachytená hrozná súčasnosť. Medzitým, hlavný článok magazínu Forbes k jeho 75 výročiu skúmal „Prečo sa cítime tak zle, keď sa máme tak dobre,“ a jednoduché graffity „Nemôžem dýchať!“ zachytáva našu súčasnú realitu s precíznosťou.
Z každého tábora radia hlasy, že návrat späť z cesty rozvoja, stále väčšieho rozvíjania konzumentskej stiesnenosti, nie je možný. Ako prázdno to znejú, keď uvážime čo už bolo stratené, a čo ešte môže byť, niekto by mohol zúfalo dúfať, znovu nadobudnuté.
Táto zbierka, okrem iných vecí, je pripomenutím, že kritika civilizácie sama osebe nie je vôbec nová vec. A posledných päť rokov poskytlo možnosť dodať hlas chóru skeptikov, tým s dostatkom vízie myslieť mimo civilizačné obmedzenia.
15 doplňujúcich výberov zahrňuje opravy k vážnemu nedostatku originálnej knihy: nedostatok ženských a domorodých prispievateľov (samozrejme nie ako výlučné kategórie).
Verím, že súčasná edícia o niečo pokročila v týchto podstatných oblastiach.
Nespokojnosť s civilizáciou tu bola s nami po celú dobu, ale teraz sa objavuje s novou sviežosťou a naliehaním, ako keby to bola nová záležitosť. Kritizovať civilizáciu by sa zdalo škandalóznym, ale nakoniec, čo dochádza ďalším a ďalším ľuďom je, že to môže byť civilizácia, ktorá je tým hlavným škandálom.
Nebudem sa tu zaoberať faktom stále rýchlejšieho ničenia biosféry. A možno rovnako je očividným mrzačenie „ľudskej prirodzenosti“, zároveň s mrzačením vonkajšej prírody. Freud dospel k názoru, že plnosť civilizácie prinesie sprievodne so sebou vrchol univerzálnej neurózy. Týmto bol evidentne trošku optimistický, príliš mierny vo svojej predpovedi.
Je nemožné prelistovať noviny a prehliadnuť zhubný nádor denného života. Všimnite si viacnásobné vraždy, 600 percentné zvýšenie počtu samovrážd maloletých za posledných 30 rokov; spočítajte si spôsoby, ako je možné sa silne zdrogovať od reality; uvažujte čo je za hnutím mimo gramotnosti. Mohlo by sa pokračovať skoro do nekonečna zaznamenávaním nudy, depresie, úbohosti.
Idea rozvoja má posledné desaťročia problémy, ale všeobecná kríza sa teraz prehĺbuje zrýchľujúcim sa tempom. Z tohto zreteľného extrému je jasné, že je tu niečo hlboko nesprávne. Kde a kedy má pôvod tento vírus? Ako veľmi sa to musí zmeniť pre nás, aby sme sa odklonili od tohto smrteľného pokroku, ktorým teraz ideme?
Zároveň sú takí, ktorí sa pevne pridŕžajú ideálu civilizácie ako sľubu, ktorý sa ešte len vyplní. Napríklad Norbert Elias vyhlásil, že „civilizácia nie je nikdy ukončená a vždy je ohrozená.“ Presvedčivejším je závažný pohľad na to, čo civilizácia stihla spôsobiť, ako to vidíme v dnešnom otupujúcom a smrteľnom zbližovaní technologického procesu a masovej spoločnosti. Richard Rubenstein zistil, že Holocaust „svedčí o rozvoji civilizácie“, hrozivý fakt, ktorý ďalej rozviedol Zygmunt Bauman vo svojej knihe Modernosť a holokaust. Bauman tvrdil, že doteraz najohavnejší moment v histórii bol umožnený vnútornou logikou civilizácie, čo je v základe deľba práce. Táto deľba práce, alebo špecializácia, pracuje na zrušení morálnej zodpovednosti, kedy prispieva v tomto prípade k technologickému úspechu, k efektívnej, priemyselnej vražde miliónov.
Ale nie je to až príliš hrozný obraz, aby sa dávala zodpovednosť len tomu? Čo iné aspekty ako umenie, hudba, literatúra – či nie sú tiež ovocím civilizácie? Aby som sa vrátil k Baumanovi a jeho pohľade na Nacistickú genocídu, Nemecko bolo predsa krajinou Goetheho a Bethovena, pravdepodobne kultúrne alebo duchovne najvyspelejšou Európskou krajinou. Samozrejme, snažíme sa vytiahnuť silu z prekrásnych úspechov, ktoré často ponúkajú kultúrnu kritiku ako aj estetické povznesenie sa. Robí prítomnosť týchto potešení a útech obvinenie celku menej nevyhnutným?
Keď hovoríme o nevyplnených ideáloch, akokoľvek, je oprávnené poznamenať, že civilizácia naozaj „nie je nikdy ukončená a vždy je ohrozená“. A to preto, že civilizácia bola vždy nanútená a vyžaduje si neustále dobívanie a represiu. Marx a Freud, okrem iných, sa zhodli na nezlúčiteľnosti ľudí a prírody, čím sa myslí nutnosť triumfovať nad prírodou, alebo prácou.
Zjavne súvisiacim je úsudok Kennetha Bouldinga, že za úspechy civilizácie „sme zaplatili veľmi vysokú cenu ľudskou degradáciou, utrpením, nerovnosťou a nadvádou.“
Na najvýznačnejšiu charakteristiku civilizácie nie je jednohlasný názor. Pre Morgana to bolo písmo; pre Engelsa štátna moc; pre Childa nástup miest. Renfrew nominoval odlúčenie od prírody za najhlavnejšie. Ale domestikácia stojí za všetkými týmito prejavmi, a to nie len skrotenie zvierat a rastlín, ale aj skrotenie ľudských inštinktov a slobôd. Vláda, v rôznych formách, definovala civilizáciu a vymerala ľudský úspech. Pomenuvávať, očíslovať, očasovať, zastupovať symbolickú kultúru je tým súborom vlád a kontroly, na ktorom spočívajú ďalšie hierarchie a obmedzenia.
Civilizácia je tiež oddelenie od pôvodnej celistvosti a pôvabu. Tá úbohá vec, ktorú dnes voláme našou „ľudskou prirodzenosťou“, nebola našou prvou prirodzenosťou; je to patologický stav. Všetky tie útechy a kompenzácie a protézy vždy viac technizovaného a pustého sveta nevedia vyplniť tú prázdnotu. Ako Hilzheimer a iní videli domestikovanie zvierat ako zmladzovanie, tak sme aj my viac závislý a infantilizovaný rozvojom civilizácie.
Niet sa čo čudovať, že mýty, legendy a folklór o Nebeských záhradách, Zlatých vekoch, Elysiánskych poliach, krajinách Cockaigne a iných primitivistických rajoch sú celosvetovým fenoménom. Táto všeobecná túžba po domorodom, neodcudzenom stave mala tiež svoju temnú obrátenú stranu, zaujímavú súvislosť apokalyptických vízií a prorokov zániku – dve strany tej istej mince hlbokej nespokojnosti s civilizáciou.
Storočia vytrvalosti útópií v literatúre a politike západu, boli nedávno vymenené pochmúrnym myšlienkovým prúdom, kedy sa zdá, že nádej ustupuje zlým predtuchám. Tento zlom sa začal vážne vynímať v devätnástom storočí, kedy prakticky každá významná osobnosť – napr., Goethe, Hegel, Kierkegaard, Melville, Thoreau, Nietzsche, Flaubert, Dostojevskij – vyjadrili pochybnosť o vitálnosti a budúcnosti kultúry. V čase keď sa technológia stávala celosvetovo spájajúcou silou, poznamenali sociálny vedci ako Durkheim a Masaryk, že melanchólia a samovraždy sa precízne zvyšujú s postupom civilizácie.
Čo sa týka súčasnej intelektuálnej domestikácie, postmodernizmu, napriek určitej rétorike rebélie, tak je to len najnovším predĺžením moderného civilizačného procesu. Pre svoju morálnu zbabelosť ako aj svojho nulového množstva v obsahu, je takto až príliš dobre zachytená hrozná súčasnosť. Medzitým, hlavný článok magazínu Forbes k jeho 75 výročiu skúmal „Prečo sa cítime tak zle, keď sa máme tak dobre,“ a jednoduché graffity „Nemôžem dýchať!“ zachytáva našu súčasnú realitu s precíznosťou.
Z každého tábora radia hlasy, že návrat späť z cesty rozvoja, stále väčšieho rozvíjania konzumentskej stiesnenosti, nie je možný. Ako prázdno to znejú, keď uvážime čo už bolo stratené, a čo ešte môže byť, niekto by mohol zúfalo dúfať, znovu nadobudnuté.
1 comments:
Wow thanks for posting this. Looks like Zerzan might be the next read on my journey.
Post a Comment