Alon K. Raab: “Revolt of the Bats” (1995)

Alon K. Raab: “Revolt of the Bats” (1995)

North America, Turtle Island, taken
by invaders who wage war
on the world,

May ants, may abalone, otters,

wolves, and elk rise!
and pull away their giving
from the robot nations.

Gary Snyder
Mother Earth: Her Whales

The animals are fighting back. By tooth and claw, by wing and paw, they are waging a war against civilized tyranny and destruction.

Sympathetic humans are burning down farm and fur ranch equipment, demolishing butcher shops, and trying to stop rodeos, circuses, and other forms of “entertainment.” But the animals are also acting as their own defenders, fighting for their own liberation.

These actions of revolt are done by individual animals, as well as by whole communities, and take many forms. Escape from captivity is a commonly employed tactic.

Here I would like to remember and salute the orangutan who escaped from his prison cell at the Kansas City Zoo in June 1990 by unscrewing four large bolts; the West African Cape clawless otter who, in December 1991, pushed her way through the wired cage at the Portland zoological incarceration facilities; an alligator who climbed a high ramp at a Seattle science exhibition in October 1991 and vanished for several hours; the elephant at the Louisville Zoo who escaped in June 1994; the sea otter “Cody” who in September 1993, armed with a fiberglass bolt pried from the floor of the Oregon Coast Aquarium took aim at a window and shattered one of the glass layers; the chimpanzees “Ai” and “Akira” at the Kyoto University Primates Research institute, who used keys taken from a guard to open their cages, cross the hall to free their orangutan friend “Doodoo,” and bolt to freedom.

In April 1990, a cow destined for a Turkish slaughterhouse leapt from the truck onto the roof of a car carrying a provincial governor, crushing it and injuring the official. The fate of the cow was not reported, but one hopes she was able to make her way into the hills. A decade earlier, near the town of Salem, Oregon, “Rufus” the bull knocked down the door of a truck carrying him to be butchered, and roamed freely for a few days until captured by bounty hunters, and returned to his “owner.” And in Cairo, Egypt, in June 1993, during the Muslim Eid-Al-Adha (“feast of sacrifice”), a bull escaped upon catching a glimpse of the butcher’s knife. The animal chased its would-be slaughterer up to his third floor apartment, wrecking furniture and forcing him to hide in the bedroom.

Some of the animals were recaptured and returned to their prisons, but the otter, who was last seen crossing the roadway between the Portland Zoo and the Oregon Museum of Science and Industry, making her way into the nearby forests, is a true inspiration, and hopefully a harbinger of many more daring dashes.

Sometimes free animals are in a strategic position to resist greed and profit. In 1991, a bald eagle blocked plans for a three million dollar road expansion project in Central Oregon by nesting near Highway 20. An eagle standing in the way of motorized mania is a beautiful sight to behold.

There are animals who carry the battle a step further, like the wren, nesting in a Washington, D. C. traffic light, who swooped down to attack business people. Other birds commit suicide by entering military plane engines and decommissioning them. In a show of solidarity for a fellow animal, the mule “Ruthie” kicked her rider, Idaho Governor Cecil Andrus, during a hunting trip, as he was loading a murdered elk onto her. Andrus suffered a broken nose and deep lacerations.
The Belgian spaniel who discharged a shotgun, killing hunter Jean Guillaume, the elephant who gored hunter Alan Lowe in Zimbabwe, and the cow who killed Quebec farmer Origene Ste-beanne when he tried to steal her newborn calf, are also worthy of our respect. I prefer persuasion and education to the taking of life, but there is poetic justice in these accounts.

When animals band together they are able to unleash a mighty power. Several years ago, in the depths of the suburban wastelands of Springfield, Massachusetts, ring-billed gulls bombarded a new golf course and its patrons with golf balls. The shocked golfers were forced to withdraw from their favorite water-and-land-wasting activity for several weeks, and consider the fact that for many years these lands were nesting grounds for the birds.

In the summer of 1989, downtown Fort Worth, Texas, came to a halt when thousands of Mexican free-tail bats descended on the city. In the early years of this century, bats wreaked much havoc on many Texas towns. In Austin, bats invaded the courthouse and Capitol building, flying through court sessions, stopping trials and nesting in the dark and cool buildings.

The bats that appeared in Fort Worth chewed into telephone lines and interrupted business as usual. The bats were a reminder to the local population, encased in glass and steel tombstones known as “offices,” that this world is much more complex and wondrous than anything taught in management courses. After a day, the bats vanished as they had come, into the unknown.

In the ancient myths of humanity, a special place of respect is given to animals. Affecting people in mysterious ways, and embodying particular qualities, they acted as messengers, as bearers of souls and gifts, and as symbols of all that was wonderful and magical. Birds, fish and mammals (and their many mutations with humans) were presented in myriad ways. A common theme was their ability to fend off hostile human attacks, through trickery, playfulness and wisdom. Coyote and Raven of the Northwest Coast of Turtle Island, the Keen Keeng of Australian dream time, and the sacred bee of Rhodes, are but some of the many magical beings who protected themselves and the lives of other animals and plants.

Once writing developed, accounts of animals opposing human arrogance and avarice abounded in the literature of natural history. We need only look at the inspiring reports provided by the Roman, Pliny the Elder. He marvels at elephants who trampled hunters, refusing to fight their kin in circuses and attempting to break loose from their shackles. Pliny also wrote of dolphins who rushed to rescue other dolphins from captivity, and of wild horses, loons, oxen, dogfish, rabbits and giant centipedes who resisted humans and often won. His accounts also include many instances of alliances between animals and aware humans, each assisting the other, and gaining mutual love and respect.

The medieval work, On the Criminal Persecution of Animals, provides in great detail the legacies of pigs, cows, sparrows, ravens, sheep, mules, horses and even worms, who brought destruction upon the human world. Animals disturbing church services, interrupting religious processions at their most solemn moment, and spoiling food supplies were common occurrences. As ancient traditions celebrating the sanctity of nature were rooted out and replaced by an anti-life world view, these animals were accused of being in league with demonic forces. The Christian courts held them responsible for their actions. The “criminals” were tried in regular courts of law, convicted and severely punished. In their pious zeal, the accusers missed the fact that the two-legged and four-legged beings were engaged in guerrilla warfare. They were revolting against humans who were attacking the rivers, valleys and forests. They were opposing the invaders who were engaged in that process of control, euphemistically called “domestication,” which, in reality, is enslavement and ecocide.

We are now living in the age of rationality and science, where well-meaning people feel no shame blurting out cliches like “finding the balance between the environment and economic interests,” or “managing wildlife,” as if wilderness was a commodity to profit from, control and manipulate.

The destruction of the wild (out there, and in our own souls) proceeds at an ever-maddening pace. Let us hope that acts of self-defense and resistance by animals, fish, birds and their human brothers and sisters increases. Let these actions multiply and intensify until human tyranny is thrown off and replaced by a community of free living beings, assisting each other in this magical journey, and reforging the ancient bonds of beauty and camaraderie.

in The Bear Essential, Summer 1995, pp. 18¬19

Alon K. Raab: “Vzbura netopierov” (1995)


Severná Amerika, Turtle Island, obsadený
votrelcami, ktorí vedú vojnu
proti celému svetu,

Nech povstanú mravce, mušle, vydry,

vlci a losy!
a prestanú sa poskytovať
robotickým národom.

Gary Snyder
Matka Zem: Jej Veľryby


Zvieratá začínajú klásť odpor. Zubami a pazúrmi, krídlami a packami, vedú vojnu proti civilizovanej tyranii a ničeniu.

Súcitní ľudia vypaľujú stroje na farmách a kožušinových chovoch, demolujú mäsiarstva a pokúšajú sa zastaviť rodeá, cirkusy a iné formy “zábavy”. Ale aj samotné zvieratá konajú na svoju obranu a bojujú za svoje vlastné oslobodenie.

Tieto akcie vzbury sú vykonávané jednotlivými zvieratami, ako aj celými komunitami a majú mnoho podôb. Útek zo zajatia je často používanou taktikou.

Tu by som rád spomenul a vzdal poctu orangutanovi, ktorí utiekol zo svojej väzenskej cely z mestskej zoo v Kansase v júni 1990 tak, že odskrutkoval štyri veľké skrutky; severoafrická vydra konžská, ktorá si v decembri 1991 vynútila cestu von z drôtenej klietky Portlandského zoologického väzenského zariadenia; aligátor, ktorý vyšplhal vysokú rampu na vedeckej výstave v Seattle v októbri 1991 a zmizol na niekoľko hodín; slon zo ZOO v Louisville, ktorý unikol v júni 1994; vydra morská menom “Cody”, ktorá v septembri 1993, vyzbrojená sklolaminátovou skrutkou vypáčenou z podlahy v akváriu Oregon Coast Aquarium namierila na okno a zničila jednu zo sklenených vrstiev; šimpanzi “Ai” a “Akira” z Výskumného inštitútu primátov na Kyotskej univerzite v Japonsku, použili kľúče, ktoré ukradli strážnikovi, aby si nimi otvorili svoje klietky, prešli halou a oslobodili svojho kamaráta orangutana “Doodoo”, a vybehli na slobodu.

V apríli 1990, vezená na jeden turecký bitúnok, vyskočila z nákladného auta krava na strechu auta, ktoré viezlo miestneho guvernéra, čím to auto rozmliaždila a zranila funkcionára. Osud tej kravy nebol v médiách uvedený, ale dúfame, že bola schopná nájsť si svoju cestu do hôr. Desať rokov pred tým, blízko mesta Salem v Oregone, býk “Rufus” vyvalil dvere na nákladnom aute, ktoré ho viezlo na bitúnok. Voľne sa potuloval niekoľko dní, kým ho znovu nechytili a nevrátili jeho “majiteľovi”. A v Káhire v Egypte v júni 1993 počas muslimského Eid-Al-Adha (“sviatok obetovania”), utiekol jeden býk potom, čo zbadal nôž mäsiara. Zviera prenasledovalo jeho rádoby vraha až na tretie poschodie jeho apartmánu, kde zničil všetok nábytok a prinútil ho schovať sa v spálni.

Niektoré zvieratá boli znovu odchytené a vrátené do väzenia, avšak tá vydra, ktorá bola naposledy videná ako prechádza cestu medzi portlandským ZOO a Oregonským múzeom vedy a priemyslu, vchádzajúca do blízkych lesov, je skutočnou inšpiráciou a dúfajme že len predzvesťou oveľa odvážnejších únikov.

Niekedy sú zvieratá na slobode v strategickej pozícii pri vzdorovaní chamtivosti a ziskom. V roku 1991 zablokoval Orliak bielohlavý plány na tri milióny dolárov drahý projekt rozšírenia cesty v Oregone tým, že hniezdil blízko diaľnice číslo 20. Orol stojaci v ceste motorizovanej mánii je krásnym pohľadom.

Existujú zvieratá, ktoré posúvajú boj o jeden stupeň vyššie, ako napríklad oriešok, ktorý hniezdil v semafore vo Washingtone D.C., a ktorý sa vrhal dole a prepadával podnikateľov. Iné vtáky páchajú samovraždu tým, že vlietavajú do mašín vojenských lietadiel čím ich vyraďujú z prevádzky. Ukážkou solidarity ku zvieraciemu kolegovi bola mulica “Ruthie”, ktorá kopla jazdca, guvernéra štátu Idaho Cecila Andrusa, počas poľovačky, keď na ňu nakladal zabitého losa. Andrus utrpel zlomený nos a hlboké tržné rany.

Belgický kokeršpaniel, ktorý odpálil brokovnicu, čím zabil poľovníka Jeana Guillaumeho; slon, ktorý prepichol poľovníka Alana Loweho v Zimbabwe; a krava, ktorá zabila quebeckého farmára Origene Ste-beanne, keď sa pokúšal ukradnúť jej novonarodené teliatko, sú tiež hodní nášho rešpektu. Dávam prednosť presviedčaniu a výchove pred zabíjaním, ale v týchto opisoch je určitá poetická spravodlivosť.

Keď sa zvieratá spoja, sú schopné rozpútať mocnú silu. Pred niekoľkými rokmi, v hlbinách predmestskej pustatiny Springfieldu v Massachusetts, čajky obrúčkozobé bombardovali nové golfové ihrisko a jeho sponzorov golfovými loptičkami. Šokovaní golfisti boli nútení sa stiahnuť z ich vodu-a-zem ničiacej činnosti na niekoľko týždňov, a vziať do úvahy skutočnosť, že mnohé roky bolo toto územie miestom, kde tieto vtáky hniezdili.

V lete roku 1989, centrum mesta Fort Worth v Texase sa zastavilo, keď tisíce netopierov (Tadarida brasiliensis) zostúpili na mesto. Na začiatku tohto storočia, netopiere spôsobili veľký zmätok v mnohých mestách Texasu. V meste Austin napadli netopiere budovu súdu a sídlo vlády, lietajúce počas súdnych konaní, zastavujúce súdne konania a hniezdiace v tmavých a chladných budovách.

Netopiere, ktoré sa objavili vo Fort Worth, sa prehrýzali telefónnymi linkami a prerušili normálny sled udalostí. Netopiere boli pripomienkou miestnemu obyvateľstvu, obkolesenému sklenenými a železnými náhrobkami, lepšie známymi ako “kancelárie”, že tento svet je oveľa komplexnejší a podivuhodnejší než niečo, čo ich učili v kurzoch manažmentu. O deň neskôr netopiere zmizli tak isto ako aj prišli, do neznáma.

V prastarých mýtoch ľudstva je zvieratám vzdávaný výnimočný rešpekt. Ovplyvňujú ľudí nevyspytateľnými spôsobmi a stelesňujú zvláštne vlastnosti. Konali ako poslovia, ako držitelia duší a darov a ako symboly všetkého nádherného a čarovného. Vtáky, ryby a cicavce (a ich mnohé mutácie s ľuďmi) boli prezentované mnohými rôznymi spôsobmi. Ich bežnou vlastnosťou bola schopnosť odraziť nepriateľské útoky ľudí pomocou trikov, hravosti a múdrosti. Kojot a krkavec zo severozápadného pobrežia ostrova Turtle Island, Keen Keeng austrálskych zlatých časov a posvätná včela Rodosu, sú len niektoré z mnohých čarovných bytostí, ktoré chránili seba a tiež životy ostatných zvierat a rastlín.

Hneď ako sa vyvinulo písmo, príbehy zvierat čeliacich ľudskej arogancii a chamtivosti sa začali objavovať v hojnom počte v literatúre prírodnej histórie. Stačí sa nám pozrieť len na inšpiratívne správy, ktoré poskytol riman Plínius Starší. Obdivoval slonov, ktorí odmietli bojovať proti svojim príbuzným v cirkusoch, pošliapali svojich lovcov a pokúšali sa vymaniť zo svojich pút. Plínius písal tiež o delfínoch, ktoré prichádzali zachrániť ostatné delfíny v zajatí, a divoké kone, potáplice, voly, žraloky, králiky a obrie stonožky, ktoré sa bránili pred ľuďmi a často aj vyhrali. Jeho správy zahŕňajú tiež mnohé prípady spojenectva medzi zvieratami a uvedomelými ľuďmi, kedy si navzájom pomáhali a získali tam vzájomnú lásku a úctu.

Stredoveké dielo O trestnom stíhaní zvierat popisuje veľmi podrobne odkazy prasiat, kráv, vrabcov, havranov, oviec, mulíc, koňov a dokonca aj červov, ktorí priniesli skazu do ľudského sveta. Zvieratá vyrušujúce cez bohoslužby, prerušujúce náboženské procesie v ich najslávnostnejšom okamihu a kaziace zásoby potravín boli bežnými udalosťami. V čase, keď boli prastaré tradície oslavujúce posvätnosť prírody likvidované a vymieňané za svetonázor nepriateľský k životu, boli tieto zvieratá obviňované zo spájania sa s démonickými silami. A tak ich kresťanské súdy brali za zodpovednosť za ich činy. “Kriminálnici” boli súdení v bežných súdnych sieňach, odsúdení a prísne potrestaní. Vo svojej zbožnej horlivosti pozabudli ich žalobcovia na fakt, že tieto dvojnohé a štvornohé bytosti sa venovali partizánskej vojne. Rebelovali proti ľuďom, ktorí útočili na rieky, údolia a lesy. Stáli proti votrelcom, ktorí sa angažovali v tom procese kontroly, eufemisticky nazývaného “domestikácia”, ktorá je v skutočnosti zotročením a ekocídou – ničením prírody.

Žijeme teraz vo veku racionality a vedy, kde „dobre mieniaci“ ľudia sa nehanbia vypustiť zo svojich úst klišé ako “nájsť rovnováhu medzi životným prostredím a ekonomickými záujmami”, alebo “menežovanie divočiny”, ako keby divočina bola nejakým tovarom, z ktorého sa dá profitovať, ktorý sa dá kontrolovať a manipulovať.

Ničenie divočiny (tam vonku ako aj v našom vlastnom vnútri) pokračuje neustále rýchlejším tempom. Dúfajme, že akty sebaobrany a odporu od zvierat, rýb, vtákov a ich ľudských bratov a sestier budú len pribúdať. Nech sa tieto akcie znásobujú a zintenzívňujú až kým nebude ľudská tyrania porazená a nahradená komunitou slobodných žijúcich bytostí, ktorí si budú navzájom pomáhať v ich magickej ceste a znovu objavovať prastaré putá krásy a kamarátstva.

z magazínu The Bear Essential, leto 1995, str. 18¬19

“WHY CIVILIZATION?“

                                                             “WHY CIVILIZATION?“

COMMUNIQUE #23 FROM DISORDERLY CONDUCT #6

We are often told that our dreams are unrealistic, our demands impossible, that we are basically out of our fuckin' minds to even propose such a ridiculous concept as the "destruction of civilization". So, we hope this brief statement may shed some light on why we will settle for nothing less than a completely different reality than what is forced upon us today. We believe that the infinite possibilities of the human experience extend both forwards and backwards. We wish to collapse the discord between these realities. We strive for a "future primitive" reality, one which all of our ancestors once knew, and one we may come to know: a pre/post-technological, pre/post-industrial, pre/post-colonial, pre/post-capitalist, pre/post-agricultural, and even pre/post-cultural reality - when we were once, and may again be, WILD!
We feel it is necessary to raise some fundamental questions as to where we are now, how we have gotten to this point, where we are headed, and perhaps most importantly, where we have come from. This should not to be seen as irrefutable evidence, the Answers, or prescriptions for liberation; but instead, as things to consider while we fight against domination or attempt to create another world.
We believe anarchy to be the ultimate liberatory experience and our natural condition. Before, and outside of, civilization (and it's corrupting influences), humans were, and are, for lack of better terms, anarchistic. For most of our history we lived in small-scale groupings which made decisions face-to-face, without the mediation of government, representation, or even the morality of an abstract thing called culture. We communicated, perceived, and lived in an unmediated, instinctual, and direct way. We knew what to eat, what healed us, and how to survive. We were part of the world around us. There was no artificial separation between the individual, the group, and the rest of life.
In the larger scope of human history, not long ago (some say 10,000 to 12,000 years ago), for reasons we can only speculate about (but never really know), a shift began to occur in a few groupings of humans. These humans began to trust less in the earth as a "giver of life", and began to create a distinction between themselves and the earth. This separation is the foundation of civilization. It is not really a physical thing, although civilization has some very real physical manifestations; but it is more of an orientation, a mindset, a paradigm. It is based on the control and domination of the earth and its inhabitants.
Civilization's main mechanism of control is domestication. It is the controlling, taming, breeding, and modification of life for human benefit (usually for those in power or those striving for power). The domesticating process began to shift humans away from a nomadic way of life, towards a more sedentary and settled existence, which created points of power (taking on a much different dynamic than the more temporal and organic territorial ground), later to be called property. Domestication creates a totalitarian relationship with plants and animals, and eventually, other humans. This mindset sees other life, including other humans, as separate from the domesticator, and is the rationalization for the subjugation of women, children, and for slavery. Domestication is a colonizing force on non-domesticated life, which has brought us to the pathological modern experience of ultimate control of all life, including its genetic structures.
A major step in the civilizing process is the move towards an agrarian society. Agriculture creates a domesticated landscape, a shift from the concept that "the Earth will provide" to "what we will produce from the Earth". The domesticator begins to work against nature and her cycles, and to destroy those who are still living with and understanding her. We can see the beginnings of patriarchy here. We see the beginnings of not only the hoarding of land, but also of its fruits. This notion of ownership of land and surplus creates neverbefore experienced power dynamics, including institutionalized hierarchies and organized warfare. We have moved down an unsustainable and disastrous road.

Over the next thousands of years this disease progresses, with its colonizing and imperialist mentality eventually consuming most of the planet with, of course, the help of the religious-propagandists, who try to assure the "masses" and the "savages" that this is good and right. For the benefit of the colonizer, peoples are pitted against other peoples. When the colonizer's words do not suffice, the sword is never far away with its genocidal collision. As the class distinctions become more solidified, there becomes only those who have, and those who do not. The takers and the givers. The rulers and the ruled. The walls get raised. This is how we are told it has always been; but most people somehow know this isn't right, and there have always been those who have fought against it.
The war on women, the war on the poor, the war on indigenous and land-based people, and the war on the wild are all interconnected. In the eyes of civilization, they are all seen as commodities - things to be claimed, extracted, and manipulated for power and control. They are all seen as resources; and when they are of use no longer to the power-structure, they are discarded into the landfills of society. The ideology of patriarchy is one of control over self-determination and sustainability, of reason over instinct and anarchy, and of order over freedom and wildness. Patriarchy is an imposition of death, rather than a celebration of life. These are the motivations of patriarchy and civilization; and for thousands of years they have shaped the human experience on every level, from the institutional to the personal, while they have devoured life.

The civilizing process became more refined and efficient as time went on. Capitalism became its mode of operation, and the gauge of the extent of domination and the measure of what still is needed to be conquered. The entire planet was mapped and lands were enclosed. The nation-state eventually became the proposed societal grouping, and it was to set forth the values and goals of vast numbers of peoples, of course, for the benefit of those in control. Propaganda by the state, and the by now, less powerful church, started to replace some (but certainly not most) of the brute force with on-the-surface benevolence and concepts like citizenry and democracy. As the dawn of modernity approached, things were really getting sick.
Throughout the development of civilization, technology always played an ever-expanding role. In fact, civilization's progress has always been directly connected to, and determined by, the development of ever more complex, efficient, and innovative technologies. It is hard to tell whether civilization pushes technology, or vice-versa. Technology, like civilization, can be seen more as a process or complex system than as a physical form. It inherently involves division of labor, resource extraction, and exploitation by power (those with the technology). The interface with, and result of, technology is always an alienated, mediated, and heavily-loaded reality. No, technology is not neutral. The values and goals of those who produce and control technology are always embedded within it. Different from simple tools, technology is connected to a larger process which is infectious and is propelled forward by its own momentum. This technological system always advances, and always needs to be inventing new ways to support, fuel, maintain, and sell itself. A key part of the modern-techno-capitalist structure is industrialism; the mechanized system of production built on centralized power, and the exploitation of people and nature. Industrialism cannot exist without genocide, ecocide, and imperialism. To maintain it, coercion, land evictions, forced labor, cultural destruction, assimilation, ecological devastation, and global trade are accepted and seen as necessary. Industrialism's standardization of life objectifies and commodifies it, viewing all life as a potential resource. Technology and industrialism have opened the door to the ultimate domestication of life - the final stage of civilization - the age of neo-life.
So now we are in the post-modern, neo-liberal, bio-tech, cyber-reality, with an apocalyptic future and new world order. Can it really get much worse? Or has it always been this bad? We are almost completely domesticated, except for the few brief moments (riots, creeping through the dark to destroy machinery or civilization's infrastructure, connecting with other species, swimming naked in a mountain stream, eating wild foods, love-making, ...add your own favorites) when we catch a glimpse of what it would be like to go feral. Their "global village" is more like a global amusement park or global zoo, and it's not a question of boycotting it 'cause we're all in it, and it's in all of us. And we can't just break out of our own cages (although we're helpless unless we start there), but we gotta bust down the whole fuckin' place, feast on the zoo keepers and those who run and benefit from it, reconnect with our instincts, and become wild again! We cannot reform civilization, green it up, or make it more fair. It is rotten to the core. We don't need more ideology, morality, fundamentalism, or better organization to save us. We must save ourselves. We have to live according to our own desires. We have to connect with ourselves, those we care about, and the rest of life. We have to break out of, and break down, this reality.

„Prečo civilizácia?“
COMMUNIQUE #23 z DISORDERLY CONDUCT #6

Často nám hovoria, že naše sny sú nerealistické, naše požiadavky nemožné, že sme úplne mimo našich vyjebaných myslí už len navrhnúť takýto absurdný koncept ako je „zničeni e civilizácie“. Takže dúfame, že toto stručné vyhlásenie hodí trochu svetla nato, prečo sa neuspojíme s ničím menej než s úplne inou realitou ako je tá, ktorá je nám dnes nanútená. Veríme, že neohraničené možnosti ľudskej skúsenosti sa tiahnu dopredu ako aj dozadu. My si želáme pád rozporu medzi týmito realitami. Snažíme sa o realitu „budúcej primitívnosti“, takú, ktorú raz poznali všetci naši predkovia, a ktorú dostaneme spoznať: pred/post-technologická, pred/post-priemyselná, pred/post-koloniálna, pred/post-kapitalistická, pred/post-agrárna a dokonca pred/post-kulturálna realita – kde sme niekedy boli, a možno niekedy budeme, DIVOKÍ !

Cítime, že je potrebné položiť niekoľko základných otázok ako napríklad kde sme teraz, ako sme sa dostali do tohto bodu, kde smerujeme, a možno najdôležitejšie, skadiaľ sme prišli. Nemalo by to byť pokladané za nevyvrátiteľné dôkazy, Odpovede, alebo recepty pre oslobodenie; ale namiesto toho ako veci pre uváženie, zatiaľ čo bojujeme proti domestikácii, alebo pokus o vytvorenie iného sveta.

Veríme, že anarchia je hlavnou oslobodzujúcou skúsenosťou a naším prirodzeným stavom. Pred, a mimo, civilizáciou (a jej zahnívajúcich vplyvov), ľudia boli a sú, kvôli nedostatku lepších pojmov, anarchistický. Počas väčšiny našej histórie sme žili v malých skupinkách, ktoré umožňovali rozhodovanie tvári v tvár, bez sprostredkovania vládou, zastupovania alebo dokonca morality takej abstraktnej veci ako je kultúra. Komunikovali sme, vnímali sme a žili sme bezprostrednou, inštinktívnou a priamou cestou. Vedeli sme čo máme jesť, čo nás dokázalo uzdraviť a ako prežiť. Boli sme súčasťou sveta okolo nás. Nebolo tu žiadne umelé oddelenie medzi jednotlivcom, skupinou a zvyškom života.

Pred dlhším časom ľudskej histórie, nie až tak dávno (niektorí hovoria 10 000 až 12 000 rokov dozadu), kvôli dôvodom, o ktorých môžeme len špekulovať (a nikdy vedieť presne), sa začal objavovať sklz v niekoľkých zoskupeniach ľudí. Títo ľudia prestali viac veriť zemi ako „darcovi života“, a začali vytvárať rozdiel medzi sebou a zemou. Táto separácia je základom civilizácie. Nie je to skutočne fyzické, hoci má civilizácia niekoľko veľmi fyzických vyjadrení; ale je to skôr orientácia, prístup, vzor. Je založená na kontrole a nadvláde nad zemou a jej obyvateľmi.

Domestikácia je hlavným mechanizmom kontroly, ktorý má civilizácia. Je to kontrola, krotenie, výchova a modifikácia života pre ľudský úžitok (obyčajne tým pri moci, alebo tým, ktorý ju chcú dosiahnuť). Domestikačný proces na presun ľudí z nomadického spôsobu života, k sedavejšej a usadenejšej existencii, ktorá vytvára miesta moci (berie si oveľa odlišnejšiu dynamiku ako to dočasnejšie a organickejšie teritoriálne územie) neskôr nazývané majetok. Domestikácia vytvára totalitný vzťah s rastlinami a zvieratami a eventuálne inými ľuďmi. Tento pohľad vidí iný život, vrátane iných ľudí, ako oddelený od domestikátora. A je racionalizáciou ovládnutia žien, detí, a pre otroctvo. Domestikácia je kolonizujúca sila na nedomestikovanom živote, ktorá nás priviedla k patologickej modernej skúsenoti konečnej kontroly všetkého života, vrátane genetických štruktúr.

Dôležitým krokom v civilizačnom procese je posun k agrárnej spoločnosti. Poľnohospodárstvo vytvára domestikovanú krajinu, sklz od konceptu „Zem poskytne“ ku „čo vyprodukujeme zo Zeme“. Domestikátor začína pracovať proti prírode a jej cyklom, a ničiť tých, ktorý ešte stále žijú s ňou a chápu ju. Tu môžeme vidieť začiatky patriarchie. Vidíme tu nielen hromadenie pôdy, ale aj jej ovocia. Táto predstava vlastnenia krajiny a prebytku vytvára nikdypredtým neskúsenú dynamiku moci, vrátane inštitucionalizovaných hierarchií a organizovaných vojenských konfliktov. Pustili sme sa trvalo neudržateľnou a katastrofálnou cestou.

Počas nasledujúcich tisícov rokov robí táto choroba pokroky, so svojou kolonizačnou a imperialistickou mentalitou napokon konzumujúc väčšinu planéty s pomocou, samozrejme, náboženských propagandistov, ktorý sa snažia uistiť „masy“ a „divochov“, že to je dobré a správne. K úžitku kolonizátorov sú ľudia postavený proti iným ľuďom. Keď nepostačujú slová kolonizátora, nikdy nie je ďaleko meč s jeho genocídnym účinkom. Kým sa viac upevňujú triedne rozdiely, stávajú sa len tí čo majú, a tí čo nemajú. Tí čo berú a tí čo dávajú. Panovníci a ovládaní. Stavajú sa múry. Tu nám hovoria, že to takto bolo vždycky; ale väčšina ľudí nejako vie, že to nie je správne, a vždy boli tí, ktorí proti tomu bojovali.

Vojna proti ženám, vojna proti chudobným, vojna proti domorodcom a prírodným ľuďom, a vojna proti divočine a divokosti sú všetky poprepájané. V očiach civilizácie sú všetci videní ako komodity – veci k požadovaniu, získavaniu a manipulovaniu kvôli moci a kontrole. Všetky sú videné ako zdroje; a keď už viac nie sú k úžitku pre mocenskú štruktúru, sú odhodené na skládky spoločnosti. Ideológia patriarchie je ideológiou kontroly nad sebaurčením a udržateľnosťou, ideológiou príčiny nad inštinktom a anarchiou, a ideológiou poriadku nad slobodou a divokosťou. Patriarchia je uvalením smrti, namiesto oslavy života. Toto sú motivácie patriarchie a civilizácie; a po tisíce rokov tvarovali ľudskú skúsenosť na každom stupni, od inštitucionálneho až po osobné, zatiaľ čo zožrali život.

Proces civilizovania sa postupom času stával rafinovanejším a efektívnejším. Kapitalizmus sa stal jeho spôsobom prevádzky, a mierkou rozsahu nadvlády a veľkosť všetkého čo je ešte potrebné ovládnuť. Celá planéta bola zmapovaná a krajiny boli ohraničené. Národný štát sa vlastne stal navrhnutým sociálnym zoskupením, a vyjasnil hodnoty a ciele pre obrovské počty ľudí, samozrejme, pre benefit tých, čo to kontrolovali. Propaganda štátom, a teraz menej mocnejšej cirkvi, začala vymieňať trochu (ale určite nie väčšinu) z hrubej sily za povrchnú zhovievavosť a konceptmi ako občianstvo a demokracia. Keď sa približovalo svitanie modernity, veci začali byť skutočne choré.

Počas rozvoja civilizácie, hrala technológia vždy rozširujúcu úlohu. V skutočnosti, rozvoj civilizácie bol vždy priamo prepojený a určovaný rozvojom komplexnejšími, efektívnejšími a inovatívnejšími technológiami. Je zložité povedať, či civilizácia podporuje technológiu alebo vice-versa. Technológiu, tak ako civilizáciu, je lepšie vidieť ako proces alebo komplexný systém, radšej ako fyzickú formu. V podstate zahŕňa deľbu práce, ťažbu zdrojov a vykorisťovanie mocou (tých, ktorý vlastnia technológiu). Prepojenie a následok technológie je vždy odcudzená, sprostredkovaná a ťažká realita. Nie, technológia nie je neutrálna. Hodnoty a ciele tých, ktorí produkujú a kontrolujú technológiu, sú v nej vždy zakotvené. Rozdielna od jednoduchých nástrojov, technológia je napojená na väčší proces, ktorý je nákazlivý a je poháňaný dopredu vlastným spádom. Tento technologický systém sa vždy rozvíja, a vždy musí vynachádzať nové spôsoby, aby sa podporil, naplnil, udržal a predal. Dôležitá časť modernej techno-kapitalistickej štruktúry je industrializmus; mechanizovaný systém produkcie založený na centalizovanej moci a vykorisťovaní ľudí a prírody. Industrializmus nemôže existovať bez genocídy, ekocídy a imperializmu. Na jeho udržanie je akceptované donútenie, vysťahovanie z vlastnej pôdy, nútená práca, kultúrna devastácia, asimilácia, ekologická devastácia a globálny obchod a pozerá sa na to ako na nutnosť. Štandardizovanie života kvôli industrializmu ten život zhmotňuje a pretvára, vidiac všetok život ako potenciálny zdroj. Technológia a industrializmus otvorili dvere k úplnej domestikácii života – konečný stupeň civilizácie – vek neo-života.

Takže teraz sme v postmodernej, neoliberálnej, biotechnologickej, cyberrealite s apokalyptickou budúcnosťou a novým svetovým poriadkom. Môže to byť este horšie? Alebo bolo to vždy také zlé? Sme skoro úplne domestikovaní, okrem tých zopár chvíľ (rioty, plazenie sa tmou kvôli zničeniu mašinérie alebo infraštruktúry civilizácie, spojenie s inými druhmi, kúpanie sa nahí v horskom potoku, jedenie divých jedál, milovanie sa, ...pridaj svoju vlastnú obľúbenú činnosť), keď zachytíme náznak toho, aké by to bolo, byť znovu divoký. Ich „globálna dedina“ je skôr ako globálny zábavný park alebo globálna zoo, a nie je to otázka bojkotovania, pretože sme v nej všetci, a ona je rovnako v nás všetkých. A nemôžeme jednoducho uniknúť z našich vlastných klietok (hoci sme bezmocní, kým pri tom nezačneme), ale musíme roztrieskať toto vyjebané miesto, hodovať na tých správcoch zoo a tých, ktorý z toho profitujú, spojiť sa s našimi inštinktmi a znovu sa stať divokými! Civilizáciu nemôžme reformovať, ozeleniť ju alebo urobiť ju viac férovou. Je prehnitá do základov. Nepotrebujeme viac ideológie, morálky, fundamentalizmu alebo lepšej organizácie, aby nás zachránila. Musíme sa zachrániť sami. Musíme žiť podľa našich vlastných túžob. Musíme sa spojiť so samými sebou, s tými na ktorých nám záleží a so zvyškom života. Musíme sa oslobodiť a zničiť túto realitu.

Potrebujeme Akciu.

Jednoducho povedané, civilizácia vedie vojnu so životom. My bojujeme za svoje životy a preto vyhlasujeme vojnu civilizácii!

Derrick Jensen: “Actions Speak Louder Than Words” (1998)

Derrick Jensen: “Actions Speak Louder Than Words” (1998)

Every morning when I wake up I ask myself whether I should write or blow up a dam. I tell myself I should keep writing, though I’m not sure that’s right. I’ve written books and done activism, but it is neither a lack of words nor a lack of activism that is killing salmon here in the Northwest. It’s the dams.

Anyone who knows anything about salmon knows the dams must go. Anyone who knows anything about politics knows the dams will stay. Scientists study, politicians and business people lie and delay, bureaucrats hold sham public meetings, activists write letters and press releases, and still the salmon die.

Sadly enough, I’m not alone in my inability or unwillingness to take action. Members of the German resistance to Hitler from 1933 to 1945, for example, exhibited a striking blindness all too familiar: Despite knowing that Hitler had to be removed for a “decent” government to be installed, they spent more time creating paper versions of this theoretical government than attempting to remove him from power. It wasn’t a lack of courage that caused this blindness but rather a misguided sense of morals. Karl Goerdeler, for instance, though tireless in attempting to create this new government, staunchly opposed assassinating Hitler, believing that if only the two could sit face to face Hitler might relent.

We, too, suffer from this blindness and must learn to differentiate between real and false hopes. We must eliminate false hopes, which blind us to real possibilities. Does anyone really believe our protests will cause Weyerhaeuser or other timber transnationals to stop destroying forests? Does anyone really believe the same corporate administrators who say they “wish salmon would go extinct so we could just get on with living” (Randy Hardy of Bonneville Power Association) will act other than to fulfill their desires? Does anyone really believe a pattern of exploitation as old as our civilization can be halted legislatively, judicially or through means other than an absolute rejection of the mindset that engineers the exploitation, followed by actions based on that rejection? Does anybody really think those who are destroying the world will stop because we ask nicely or because we lock arms peacefully in front of their offices?

There can be few who still believe the purpose of government is to protect citizens from the activities of those who would destroy. The opposite is true:
Political economist Adam Smith was correct in noting that the primary purpose of government is to protect those who run the economy from the outrage of injured citizens. To expect institutions created by our culture to do other than poison waters, denude hillsides, eliminate alternative ways of living and commit genocide is unforgivably naive.

Many German conspirators hesitated to remove Hitler from office because they’d sworn loyalty to him and his government. Their scruples caused more hesitation than their fear. How many of us have yet to root out misguided remnants of a belief in the legitimacy of this government to which, as children, we pledged allegiance? How many of us fail to cross the line into violent resistance because we still believe that, somehow, the system can be reformed? And if we don’t believe that, what are we waiting for? As Shakespeare so accurately put it, “Conscience doth make cowards of us all.”

It could be argued that by comparing our government to Hitler’s I’m overstating my case. I’m not sure salmon would agree, nor lynx, nor the people of Peru, Irian Jaya, Indonesia, or any other place where people pay with their lives for the activities of our culture.

If we’re to survive, we must recognize that we kill by inaction as surely as by action. We must recognize that, as Hermann Hesse wrote, “We kill when we close our eyes to poverty, affliction or infamy. We kill when, because it is easier, we countenance, or pretend to approve of atrophied social, political, educational, and religious institutions, instead of resolutely combating them.”

The central - and in many ways only - question of our time is this: What are sane, appropriate and effective responses to outrageously destructive behavior? So often, those working to slow the destruction can plainly describe the problems. Who couldn’t? The problems are neither subtle nor cognitively challenging. Yet when faced with the emotionally daunting task of fashioning a response to these clearly insoluble problems, we generally suffer a failure of nerve and imagination. Gandhi wrote a letter to Hitler asking him to stop committing atrocities and was mystified that it didn’t work. I continue writing letters to the editor of the local corporate newspaper pointing out mistruths and am continually surprised at the next absurdity.

I’m not suggesting a well-targeted program of assassinations would solve all of our problems. If it were that simple, I wouldn’t be writing this essay. To assassinate Slade Gorton and Larry Craig, for example, two senators from the Northwest whose work may be charitably described as unremittingly ecocidal, would probably slow the destruction not much more than to write them a letter. Neither unique nor alone, Gorton and Craig are merely tools for enacting ecocide, as surely as are dams, corporations, chainsaws, napalm and nuclear weapons. If someone were to kill them, others would take their places. The ecocidal programs originating specifically from the damaged psyches of Gorton and Craig would die with them, but the shared nature of the impulses within our culture would continue full-force, making the replacement as easy as buying a new hoe.

Hitler, too, was elected as legally and “democratically” as Craig and Gorton. Hitler, too, manifested his culture’s death urge brilliantly enough to capture the hearts of those who voted him into power and to hold the loyalty of the millions who actively carried out his plans. Hitler, like Craig and Gorton, like George Weyerhaeuser and other CEOs, didn’t act alone. Why, then, do I discern a difference between them?

The current system has already begun to collapse under the weight of its ecological excesses, and here’s where we can help. Having transferred our loyalty away from our culture’s illegitimate economic and governmental entities and to the land, our goal must be to protect, through whatever means possible, the human and nonhuman residents of our homelands. Our goal, like that of a demolition crew on a downtown building, must be to help our culture collapse in place, so that in its fall it takes out as little life as possible.

Discussion presupposes distance, and the fact that we’re talking about whether violence is appropriate tells me we don’t yet care enough. There’s a kind of action that doesn’t emerge from discussion, from theory, but instead from our bodies and from the land. This action is the honeybee stinging to defend her hive; it’s the mother grizzly charging a train to defend her cubs; it’s Zapatista spokesperson Cecelia Rodriguez saying, “I have a question of those men who raped me. Why did you not kill me? It was a mistake to spare my life. I will not shut up - this has not traumatized me to the point of paralysis.” It’s Ogoni activist Ken Saro-Wiwa, murdered by the Nigerian government at the urging of Shell, whose last words were, “Lord, take my soul, but the struggle continues!” It’s those who participated in the Warsaw Ghetto uprising. It’s Crazy Horse, Sitting Bull and Geronimo. It’s salmon battering themselves against concrete, using the only thing they have, their flesh, to try to break down that which keeps them from their homes.

I don’t believe the question of whether to use violence is the right one. Instead, the question should be: Do you sufficiently feel the loss? So long as we discuss this in the abstract, we still have too much to lose. If we begin to feel in our bodies the immensity and emptiness of what we lose daily, intact natural communities, hours sold for wages, childhoods lost to violence, women’s capacity to walk unafraid, we’ll know precisely what to do.

in Earth First! Journal, May-June 1998, p. 5

Derrick Jensen: “Činy sú hlasnejšie než slová” (1998)

Každé ráno, keď sa zobudím, pýtam sa sám seba, či by som mal ďalej písať alebo ísť vyhodiť do vzduchu priehradu. Hovorím si, že by som mal pokračovať v písaní, hoci si nie som istý, či je to správne. Napísal som knihy a aktivizoval som sa, ale nie je to ani nedostatok slov ani nedostatok aktivizmu, čo zabíja lososy tu na Severozápade (pozn.prekl., v USA). Sú to priehrady. Každý kto vie niečo o lososoch vie, že priehrady musia odísť. Každý kto vie niečo o politike vie, že priehrady zostanú. Vedci študujú, politici a obchodníci klamú a zdržujú, byrokrati robia fingované verejné stretnutia, aktivisti píšu listy a tlačové správy, a lososy stále zomierajú.

Nanešťastie nie som sám s mojou neschopnosťou alebo neochotou konať. Napríklad, členovia nemeckého odbojového hnutia proti Hitlerovi od roku 1933 do 1945 prejavovali ohromnú slepotu až príliš známu: Napriek tomu, že vedeli, že Hitler by mal byť odstránený k vytvoreniu “slušnej” vlády, trávili viac času vytváraním papierových verzií tejto teoretickej vlády, namiesto toho, aby ho odstránili. Nebol to nedostatok odvahy, ktorý spôsobil túto slepotu, ale skôr chybný zmysel morálky. Karl Goerdeler, napríklad, hoci bol neúnavný vo vytváraní tejto novej vlády, vytrvalo odsudzoval zavraždenie Hitlera, veriac, že keby s ním sedel tvári v tvár, Hitler by povolil.
My tiež trpíme touto slepotou a musíme sa naučiť rozlišovať medzi pravou a falošnou nádejou. Musíme eliminovať falošné nádeje, ktoré nás oslepujú k skutočným možnostiam. Verí niekto skutočne, že naše protesty spôsobia to, že Weyerhaeuser alebo iné nadnárodné drevárske korporácie prestanú ničiť lesy? Verí niekto skutočne, že tí istí korporační správcovia, ktorí hovoria, že “dúfame, že lososy vyhynú, aby sme už len mohli pokračovať žiť ďalej” (Randy Hardy z Bonneville Power Association) budú konať inak, a nie tak, aby naplnili svoje túžby? Skutočne niekto verí tomu, že je možné zastaviť vzor vykorisťovania taký starý ako je naša civilizácia legislatívne, súdne alebo inými prostriedkami, než úplným odmietnutím myslenia, ktoré konštruuje toto vykorisťovanie, nasledujúc činmi založenými na tomto odmietnutí? Skutočne niekto verí, že tí, ktorí ničia svet prestanú len preto, že ich o to budeme milo žiadať alebo pretože mierumilovne uzamkneme svoje ruky pred ich kanceláriami?

Možno je niekoľko takých, ktorí stále veria, že účelom vlády je chrániť svojich občanov pred aktivitami tých, ktorí ničia. Opak je pravdou:
Politický ekonóm Adam Smith sa nemýlil, keď vyhlásil, že hlavným účelom vlády je chrániť tých, ktorí vedú ekonomiku pred hnevom postihnutých občanov. Očakávať od inštitúcií, aby robili inak než otravovať vodu, zbavovať svahy od porastu, eliminovať alternatívne spôsoby života a dopúšťať sa genocídy je neodpustiteľne naivné.

Mnohí nemeckí konšpirátori váhali s odstránením Hitlera z úradu, pretože sľúbili lojalitu jemu a jeho vláde. Ich ohľady spôsobili viac váhania než ich strach. Koľkí z nás ešte musia vykoreniť chybné zvyšky viery v legitímnosť tejto vlády, ktorej sme ako deti prísahali vernosť? Koľkí z nás nedokážu prekročiť hranicu k násilnému odporu, pretože stále veríme, že tento systém je možno nejako reformovateľný? A ak tomu neveríme, tak na čo čakáme? Ako správne poznamenal Shakespeare, “Takto robí svedomie zbabelcov z nás všetkých.”

Možno hovoríte, že porovnaním našej vlády s Hitlerovou, tento prípad zveličujem. Nie som si istý, že by s tým súhlasili lososy, ani rysy, ani ľudia z Peru, Irian Jaya, Indonézie alebo v hociktorom inom mieste, kde ľudia platia svojimi životmi za aktivity našej kultúry.
Ak chceme prežiť, musíme si uvedomiť, že zabíjame nekonaním rovnako ako konaním. Musíme si uvedomiť, že, ako napísal Hermann Hesse, “Zabíjame vtedy, keď zatvárame svoje oči voči chudobe, utrpeniu alebo potupe. Zabíjame, pretože je to jednoduchšie, súhlasíme, alebo predstierame schvaľovanie zdegenerovaných sociálnych, politických, vzdelávacích a náboženských inštitúcií, namiesto toho, aby sme proti nim rázne bojovali.”

Hlavnou – a v mnohých smeroch jedinou – otázkou našej doby je táto: Aké sú rozumné, vhodné a efektívne reakcie na ohavne zničujúce správanie? Ako často, tí, čo pracujú na spomalení tohto ničenia vedia jasne popísať problémy. Kto by nevedel? Problémy nie sú ani nepatrné ani kognitívne spochybniteľné. Ale aj keď sme postavení pred emocionálne skľučujúcu úlohu vytvorenia odpovede na tieto zreteľne nevysvetliteľné problémy, vo všeobecnosti trpíme zlyhaním nervov a predstavivosti. Gandhi napísal list Hitlerovi, kde ho žiadal, aby zastavil páchanie ukrutností a bol zmätený, keď to nefungovalo. Ja naďalej posielam listy editorovi lokálnych korporačných novín poukazujúc na nepravdy a som ustavične prekvapený ďalšou absurditou.

Nenavrhujem, že by dobre namierený program asasinácií vyriešil všetky naše problémy. Keby to bolo také jednoduché, nepísal by som teraz túto esej. Zavraždenie Slada Gortona a Larryho Craiga, napríklad, dvoch senátorov zo Severozápadu, ktorých práca by mohla byť vľúdne opísaná ako trvale ekocídna, by nespomalilo ničenie o nič viac než napísanie im listu. Ani ojedinelí ani sami, Gorton a Craig sú len nástrojmi pre uzákonenie ekocídy, rovnako ako priehrady, korporácie, motorové píly, napalm a atómové zbrane. Ak by ich niekto chcel zabiť, iní by prišli na ich miesto. Ekocídne programy, ktoré majú pôvod v narušenej psychike Gortona a Craiga by zomreli s nimi, ale spoločná povaha impulzov vrámci našej kultúry by pokračovala naplno, čo by robilo výmenu tak jednoduchú ako je kúpa novej motyky.

Hitler bol tiež zvolený legálne a “demokraticky” rovnako ako Craig a Gorton. Hitler tiež prejavil nutkanie smrti svojej kultúry dostatočne jasne, aby uchvátil srdcia tých, ktorí ho zvolili k moci a aby udržal lojalitu miliónov, ktorí aktívne vykonávali jeho plány. Hitler, tak ako Craig a Gorton, tak ako George Weyerhaeuser a ostatní riaditelia korporácií, nekonal sám. Prečo potom medzi nimi rozpozávam rozdiely?

Súčasný systém sa už začal rúcať pod váhou svojich ekologických prehreškov, a tuto môžeme pomôcť. Prenesením našej lojality od nelegitímnych ekonomických a vládnych entít našej kultúry a ku krajine, náš cieľ musí byť chrániť, akýmikoľvek možnými prostriedkami, ľudských a mimoľudských obyvateľov našej vlasti. Náš cieľ, tak ako cieľ demoličnej čaty na budove v centre mesta, musí byť pomôcť našej kultúre spadnúť na mieste, aby pri jej páde zobrala čo najmemej životov.

Diskusia vopred predpokladá odstup, a fakt, že hovoríme či násilie je vhodné, mi napovedá, že sa zatiaľ nedostatočne zaujímame. Je tu druh akcií, ktoré sa nevynárajú z diskusie, z teórie, ale namiesto toho z našich tiel a zo zeme. Tá akcia je včela, ktorá uštipne, aby chránila svoj úľ; je to matka grizly, ktorá sa postaví vlaku, aby obraňovala svoje mladé; je to hovorkiňa Zapatistov Cecelia Rodriguez hovoriac, “Mám otázku pre tých mužov, ktorí ma znásilnili. Prečo ste ma nezabili? Bolo chybou ušetriť môj život. Ja nebudem ticho – netraumatizovalo ma to do miery paralýzy.” Je to aktivista kmeňa Ogoni Ken Saro-Wiwa, zavraždený Nigérskou vládou na naliehanie firmy Shell, ktorého posledné slová boli, “Pane, zober si moju dušu, ale boj bude pokračovať!” Sú to tí, ktorý sa zúčastnili vo Varšavskom povstaní geta. Je to Šialený kôň, Sediaci Býk a Geronimo. Sú to lososy hádžuci sa o betón, používajúci jedinú vec ktorú majú, svoje telo, aby sa pokúsili zlomiť to, čo ich drží preč od ich domovov.

Neverím tomu, že otáza či používať násilie je tá správna. Namiesto toho, otázka by mala byť: Cítiš tú stratu v dostatočnej miere? Kým o tom budeme abstraktne diskutovať, máme ešte veľa čo stratiť. Ak začneme cítiť v našich telách ohromnosť a prázdnotu, to čo denne strácame, neporušené prírodné komunity, hodiny zapredané pre mzdu, detstvo stratené pre násilie, možnosť žien prechádzať sa bez strachu, budeme vedieť presne, čo máme robiť.

V Earth First! Žurnál, máj-jún 1998, str. 5

„THEY’RE ALWAYS TELLING ME I’M TOO ANGRY“ - CHRYSTOS

„THEY’RE ALWAYS TELLING ME I’M TOO ANGRY“

CHRYSTOS

Especially when I mention land theft or rape or genocide
They go to therapy to understand themselves
pound anonymous pillows safely with a stranger
in the closed room of improper behavior
There is
no pillow I’m angry with
As far as I’m concerned i’m too tired to be angry enough
Angry that I can’t go anyplace
without seeing demeaning images and outright lies about Indian people
I’m livid that we can’t even keep the few pitiful acres we have left
if they happen to have uranium or copper or coal
Furious that I never feel safe alone on the streets
Angry that other people of Color
are somethimes as oppressive as whites
because whites taught them
everything they think they know about Indians
Riled that an Indian friend asked me why
I hang out with all those Black people
Angry with myself that I wasn’t fast enough to say
Why do you hang out with all those damn white folks
Steaming mad that a million people in this country
which is no longer in a recession
have no place to live
while office buildings sit empty for years
Enraged that you can buy a submachine gun in Florida
about any orher kind of gun any place you want
while the army and the cops amass more than enough weapons to kill
every person on earth
Furious that my cousin got shot in the head
and lives now barely able to say his name
I’m mad as hell at alcohol, crack and child abuse
I could easily kill several million random white folks
just to feel a little balance on this poor earth
But I’ve known since I was little that no matter how many
Of us they kill
it’s only ok for us to help them kill other brown folks
or to cheat each other or hate each other
or to buy stuff and imitate whiteness
or to act like our own people are the real problems
and we’re above it all
This is the pillow i’m hitting without any repercussions
Angry that women are in therapy
while men have increased tenfold raping and murdering
Furious with child porn
the use of children to sell toilet paper and laundry soap
Spitting with rage at intolerance starvation waste greed
all of which are reflected in myself despite my efforts
to seek balance
Boiling mad at my inadequacies and terror
raging that i’m still tortured by terrible nightmares
more than 20 years after I last saw the man
who raped my childhood into razors and nut houses
a man to whom nothing has happened or will happen
a man who did it to many other children
a man who my aunt handed me a picture of and said
This is when we were all such a happy family
though she knows what he did
a man whom even my closest friends tell me i shouldn’t kill
They’re wrong
Furious with the beaten parents who didn’t protect me
because they didn’t think I was worth it
or that they were
who beat me to shut me up
Enraged that the black medical student was suspended
for punching out a white one who wore blackface to a party as a joke
Ha ha it’s so funny when you pretend to be one of us
Ha ha we’re not angry when you do any damn stupid thing you please
then punish us for our feeling in the matter
Ha ha we love it when you buy your children fake tipis and headdresse
and books by whites of our stories with pictures of us
as pink charming savages
Ha ha we’re so happy you want to get rid of us so you can have all our stuff
and rename it and explain it and defame it
I’m enraged with every lying son of a turd
who takes our taxes to go to Bermuda and relax
after spending our money to murder whoever is
the current enemy and it’s sometimes us
I’m spitting with rage that most of my friends can barely scramble by
I’m angry that I cant sleep that I hate myself
that I can’t write as well as I want
because I’m so damn angry I can’t breathe
Furious that nobody else seems to be angry
and they don’t want me to be either
Enraged at this whole sodden rotting mess they keep calling
civilization
as it poisons the air and the water and kills everyone in it’s way
which is so barbaric as to lock up it’s Elders
for the crime of not being able to care for themselves
which thinks of age as disease instead of wisdom
which persists in calling queers sick or depraved or immoral
despite the so-called separation of church and state
which doesn’t exist
Red hot that I have to defend my anger
that sometimes I’m the nice one in comparison
to an even angrier woman
and then I’m treated with more respect
which demeans us both
I’m sick to death of blank eyes/zombie/nice girls
and lesbians who take drugs so they won’t be depressed
as though depression is bad when it is a very rational
response to our lives
and I have spent my life living inside numbing depression
without drugs, gritting my teeth through another hour and resisting suicide
with my bare hands because I can’t bear to let them win
when so many of my loved ones have blown their brains out in despair
I’m disgusted with drunks
and everybody who thinks
they’ve alive only to please themselves
even though some of them are my friends
I’d like to kill reality
which I don’t understand
I want to blow up every stupid university
pretending that it is teaching something new
when all thats happening is that students are officially treated like fools
until they care only about a piece of paper
and whether I have a piece of paper or not
All the pieces of paper all the degrees are burning up in my anger
Everyone will have to face each other as human
I’m sick of everyone who asks
What do you do?
As though some corporate title or college bs
is an identity
I want to tie up all the white supremacists into crosses
set fire to their hatred
I want to fight back with every tendon of my weary body
run by a mind who remembers the toilet taste of jail food
knows the brutality of nut houses
arms that remember straitjackets and forced drugs and the screams
of women being dragged off to shock torture
knowing that to speak up too loudly means to be killed
because decent people
beat pillows or their wives instead of racism or hunger
because the idea of being nice is more important
that the idea of being real
It’s the cotton candy we’ve all been eating
Until I, at least, am sick to death
I’m furious with English-only laws
with Japanese-bashing celebrated
as some kind of special holy clenacut sport
Furious that anti-semitism is as respectable as ever
and everybody who wants to talk about it must be a pushy Jew
I could kill those thousands of people who claim the nazi Holocaust
didn’t happen
I’m angry that as these words rattle out of my mouth
I’m already cutting them back cooling them off
taking the sting out because im afraid of what I might do
if I hear one more damn time
WHY are you so angry?
Raging that common sense and kindness are passé
not quite with it
Angry that breast cancer kills twice as many women
as men who have died of AIDS/SIDA but we’re all
still paying attention to the poor men
as usual
I’m blowing my top about clear cuts, abuse of resources
abuse of workers, torture of animals for testing cosmetics
with the terrifying idea that wearing fur makes a woman sexy or special
with the largest slave labor force in the world which is called
the u.s. bureau of prisons
Sick of everyone watching light-filled shadows on a screen
more important than life
that your average citizen spends more time
adoring those shadows than speaking to their own children
I’m furious with my incoherence
my inability to affect almost everything in my life
I’m angry with everyone who said some appallingly stupid thing
about peace pipes or pow wows or totem poles or tipis
Furious that the accepted ways to solve our pain
are to pay somebody to listen to us
or to adopt some party line without deviation
and preach it to everyone else
or to get high or to buy yet another piece of crap we don’t really need
or to disappear into games
Angry with organized and disorganized religions which fill peoples lives
with ignorant laws or hocus pocus or convince them that pain is holy
although I reserve most of my venom for the catholic church
which ruined my life with lies im still unraveling
I’m angry that none of us lives to our potential
that we’ve frightened into being the least we can be
to survive
Outraged that so much is swept under rugs
that we can barely walk
Furious that almost everyone still uses the word blind
to mean ignorant or insensitive or clumsy
that millions of trees are slaughtered to print romance novels or spy chillers
and every kind of wall street garbage
until I’m ashamed
to put words to paper at all
Most of us can hardly function
poisoned by corporate nonsense
assaulted with unnecessary chemicals
making somebody who hates us a nice fat profit
Angry that my back hurts all the time
from cleaning the houses of the lazy wealthy for 20 years
not one of whom is as intelligent, creative, or powerful as I am
Angry that I’m going to die this angry
and probably not be able to change a damn thing
Enraged that every place I go is inaccessible
even when they’ve altered the bathrooms inside because its the law
when a chair still can’t get up the outside stairs or in the door
At the braille signs inside elevators where there are none outside it
Furious with ignorance and apathy those smug cousins in every family
I cant shut my heart to the pain thudding all around us
Here in my hands are all the faces of those I’ve seen begging
in doorways, on freeway ramps, on sidewalks
begging for change for a meal or a drink
whose desperation is now against the law
This is just the scratched raw surface of my anger
which is fueled by the righteousness
of knowing we don’t have to live this way
We could embrace our profound connections
and our deep differences
learn from each other
Honor each other
begin to live without torturing
If you aren’t as angry as I am we probably shouldn’t try
to talk to each other
because I’m furious with your fear of anger
I’m angry that others are always telling me
that they feel them same way I do but they are afraid to say so
or they dont know how
or they’d lose their job or their lover
If you can speak
you can be angry
if you can’t speak bang your fork
If you’re furious with me
because I haven’t mentioned something
you’re angry about
get busy and write it yourself
There is no such beast as too angry
I’m a canary down this mine of apathy
singing and singing my yelow throat on fire
with this sacred holy purifying
spirit of anger

For Ayofemi Faloyan

Aktualizácia (16.08.2010; upravený preklad)

„VŽDY MI HOVORIA, ŽE SOM PRÍLIŠ NAHNEVANÁ“

CHRYSTOS

Predovšetkým, keď sa zmienim o krádeži pozemkov, znásilneniach a genocíde

Iní chodia na terapiu, aby si rozumeli

bezpečne mlátia anonymné vankúše pri cudzom človeku

v uzavretej miestnosti nevhodného správania

Ja sa nehnevám

na žiaden vankúš

Pokiaľ ide o mňa, som príliš unavená, aby som bola dostatočne nahnevaná

Nahnevaná na to, že nemôžem ísť hocikde

bez toho, aby som tam videla ponižujúce znázornenia a priame klamstvá o Indiánoch

Som rozzúrená, že si nevieme udržať ani len tých zopár úbohých hektárov, ktoré nám zostávajú,

keď sa naskytne, že sa tam dá nájsť urán, meď, či uhlie

Zúrim, že sa nikdy necítim bezpečne sama v uliciach

Nahnevaná, že iní farební ľudia

Sú niekedy rovnako represívni ako belosi

pretože bieli ich naučili

všetko, čo si myslia, že vedia o indiánoch

Naštvaná, že jedna moja indiánska kamarátka sa ma spýtala

prečo trávim toľko času s tými černochmi

Nahnevaná na samu seba, že som jej hneď neodpovedala

Prečo ty tráviš toľko času s tými prekliatymi belochmi

Hrozne naštvaná, že milión ľudí v tejto krajine

ktorá už nie je viac v recesii

nemá miesto na bývanie

zatiaľ čo mnohé kancelárske budovy sú roky neobývané

Rozzúrená, že je možné kúpiť samopal vo Floride

alebo hocijakú inú zbraň kde len chceš

zatiaľ čo armáda a policajti hromadia dostatok zbraní, aby zabili

každého človeka na tejto planéte

Zúrim kvôli tomu, že môjho bratranca strelili do hlavy

a teraz nie je ani schopný vysloviť svoje vlastné meno

Som pekelne naštvaná na alkohol, drogy a zneužívanie detí

Kľudne by som vedela zabiť niekoľko miliónov bežných belochov

len aby som konečne cítila trochu rovnováhy na tejto úbohej zemi

Ale už od malička som vedela, že nezáleží na tom, koľkých

z nás oni zabijú

my môžeme zabíjať len iných farebných ľudí

alebo sa navzájom podvádzať alebo sa nenávidieť

alebo kupovať výrobky a napodobňovať belochov

alebo predstierať, že naši ľudia sú tým skutočným problémom

a že nad tým máme nadhľad

Toto je ten vankúš, do ktorého mlátim bez akýchkoľvek následkov

Nahnevaná, že ženy musia chodiť na terapiu

zatiaľ čo muži desaťnásobne zvýšili znásilňovanie a vraždenie

Nazúrená na detskú pornografiu

využívanie detí k predaju toaletného papiera a mydiel na bielizeň

Rozčúlená na intoleranciu hladovanie odpad chamtivosť

ktoré sa odrážajú aj vo mne, napriek tomu, že

sa snažím hľadať rovnováhu

Naštvaná na moju neschopnosť a môj strach

Rozzúrená, že ešte stále ma mučia hrozné nočné mory

viac ako 20 rokov potom, čo som naposledy videla toho muža

ktorý znásilnil moje detstvo k žiletkám a blázincom

muža, ktorý nebol potrestaný ani nebude

muž, ktorý to isté urobil mnohým iným deťom

muž, ktorého fotku mi ukázala moja teta a povedala

Toto bolo vtedy, keď sme ešte boli taká šťastná rodina

aj keď vie, čo mi urobil

muž, ktorého by som aj podľa mojich najbližších priateľov nemala zabiť

Sú na omyle

Rozzúrená na vyčerpaných rodičov, ktorí ma neochránili

pretože si mysleli, že toho nie som hodná

alebo to boli oni

ktorí ma mlátili, aby som bola ticho

Rozzúrená na to, že jeden čierny študent bol vylúčený zo školy

zato, že udrel bieleho, ktorý si ako vtip na párty namaľoval tvár na čierno

Ha ha, to je také smiešne, keď predstierate, že ste jedným z nás

Ha ha, nie sme vôbec nahnevaní, keď urobíte hocakú hlúpu vec, ktorá sa vám zapáči

a potom nás potrestáte za naše pocity v tejto záležitosti

Ha ha, milujeme, keď kupujete svojim deťom nepravé indiánske tipi a masky

a knihy s našimi príbehmi od belochov s obrázkami nás

ako ružoví očarujúci divosi

Ha ha sme takí šťastní, že sa nás chcete zbaviť, aby ste mohli vlastniť všetky naše veci

a mohli ich premenovať a vysvetľovať a hanobiť

Som rozzúrená na každého hajzla

ktorý vezme naše dane, aby sa šiel zrelaxovať na Bermudy

potom, čo minul naše peniaze, aby pozabíjal každého, kto je momentálne

jeho nepriateľom a sme to niekedy my

Horím hnevom kvôli tomu, že väčšina mojich priateľov

je sotva schopných prežiť nasledujúci deň

Nahnevaná, že nemôžem spať, že sa nenávidím

že neviem písať tak dobre ako by som chcela

pretože som tak čertovsky nahnevaná, že nedokážem dýchať

Rozzúrená na to, že nikto iný sa nezdá byť naštvaný

a nechcú ani, aby som bola ja

Naštvaná na celý tento prehnitý zmätok, ktorý oni nazývajú

civilizácia

ktorá zabíja jedmi ovzdušie, vodu a zabíja každého, kto jej stojí v ceste

ktorá je tak barbarská, že uväzňuje svojich Starších

za zločin neschopnosti sa o seba postarať

ktorá sa pozerá na vek ako na chorobu namiesto múdrosti

ktorá naďalej volá homosexuálov chorými, zvrátenými a nemorálnymi

napriek takzvanému oddeleniu cirkvi a štátu

ktoré vlastne neexistuje

Červená od hnevu, že musím obhajovať svoj hnev

že niekedy som ja tá milá v porovnaní

s ešte nahnevanejšou ženou

a tak sa potom ku mne správajú s väčším rešpektom

čo nás ponižuje obe

Som smrteľne chorá z prázdnych/zombie/milých dievčat

a lesbičiek, ktoré berú drogy, aby neboli deprimované

ako keby bola depresia niečím zlým, keď je to vlastne celkom racionálnou

reakciou na naše životy

a ja som strávila celý môj život žijúc v rámci paralyzujúcej depresie

bez drog, škrípuc zubami cez ďalšiu hodinu a vzdorujúc

samovražde

vlastnými rukami, pretože by som nezniesla, keby oni vyhrali

keď toľko mojich známych si odpálilo mozog zo

zúfalstva

Som znechutená opilcami

a každým, kto si myslí

že sú tu len, aby si užili

hoci niektorí z nich sú moji priatelia

Najradšej by som zavraždila realitu

ktorú nechápem

Chcem vyhodiť do vzduchu každú hlúpu univerzitu

ktoré predstierajú, že učia niečo nové

keď jediné čo sa tam deje je, že k študentom sa tam správajú oficiálne ako k

hlupákom

až kým ich nezaujíma len ten kus papiera

a či mám ten kus papiera alebo nie

Všetky tieto kusy papiera, všetky tieto tituly zhoria v mojom hneve

Musíme sa stretnúť tvárou v tvár ako ľudia

Som chorá z každého kto sa pýta

Čo robíš?

Ako keby nejaký pracovný titul alebo univerzitný diplom

bol mojou identitou

Chcem priviazať všetkých rasistov na kríže

zapáliť ich nenávisť

Chcem klásť odpor každou mojou šľachou môjho vyčerpaného tela

poháňaného mysľou, ktorá si pamätá toaletnú chuť väzenskej stravy

pozná brutalitu blázinca

ruky, ktoré si pamätajú zvieraciu kazajku, nanútené drogy a výkriky

žien vlečených k šokovej terapii

ktoré vedia, že ozvať sa príliš hlasno by znamenalo smrť

pretože slušní ľudia

mlátia vankúše alebo svoje manželky namiesto rasizmu a hladu

pretože tá idea poslušnosti je dôležitejšia

než idea skutočnosti

Je to cukrová vata, ktorú som jedla

Až kým nie som, minimálne ja, chorá k smrti

Rozzúrená z čisto anglických zákonov

z vysmievania sa Japoncom

ako keby to bol nejaký špeciálny svätý šport

Rozzúrená, že antisemitizmus je rešpektovaný ako nikdy predtým

a jediný kto o tom môže hovoriť musí byť nejaký ambiciózny Žid

Mohla by som zabiť všetkých tých ľudí, ktorí tvrdia, že nacistický Holokaust

sa nekonal

Som nahnevaná z toho, že keď sa tieto slová rútia z mojich úst

hneď ich potláčam a zjemňujem

beriem im silu, pretože sa bojím toho, čo by som spravila

keď ešte raz začujem

PREČO si taká nahnevaná?

Zúrim, že zdravý rozum a láskavosť sú pasé

ale nie celkom je to tak

Nazlostená, že rakovina prsníka zabíja dvakrát viac žien

ako mužov, ktorí zomreli na AIDS / SIDA, ale ešte stále my všetci

venujeme pozornosť tým úbohým mužom

ako zvyčajne

Môj hnev ide vybuchnúť nad holorubmi, kvôli zneužívaniu zdrojov

zneužívaniu pracovníkov, týraniu zvierat kvôli testovaniu kozmetiky

s desivým nápadom, že nosenie kožušín robí ženu sexy, výnimočnú

s najväčšou otrockou pracovnou silou na svete, ktorá sa nazýva

americký väzenský úrad

Chorá z toho, že každý sa pozerá na svetelné tiene na obrazovke

a je to pre nich dôležitejšie než život

že bežný občan tvári viac času

uctievajúc tieto tiene, než rozhovorom s vlastnými deťmi

Zúrim na svoju nešikovnosť

moju neschopnosť ovplyvniť takmer všetko, čo sa deje v mojom živote

Nahnevaná na každého, kto povedal niečo naozaj hlúpe

o mierových fajkách, indiánskych stretnutiach, totemových koloch alebo tipi

Rozzúrená, že uznávané spôsoby ako sa zbaviť našej bolesti sú

zaplatiť niekomu, aby nám načúval

alebo prijať nejakú osobnú filozofiu bez rozdielu

a kázať ju každému naokolo

alebo sa nadrogovať alebo si kúpiť zase nejakú blbosť, ktorú skutočne nepotrebujeme

alebo sa stratiť v hraní hier

Nahnevaná na organizované aj neorganizované náboženstvá, ktoré napĺňajú ľudské životy

hlúpymi predpismi a hokusom pokusom alebo ich presviedčajú, že bolesť je posvätná

hoci môj najväčší hnev si rezervujem pre katolícku cirkev

ktorá zruinovala môj život klamstvami, ktoré ešte stále musím prekonávať

Rozčuľuje ma, že nikto nežije svoj život naplno

že sa natoľko bojíme, že sa snažíme čo najmenej

len tak, aby sme prežili

Pobúrená, že toľko vecí za zametá pod koberec

že potom ledva dokážeme chodiť

Rozzúrená, že skoro každý ešte stále používa slovo slepý

s významom ignorant, necitlivý alebo nemotorný

že milióny stromov padne kvôli tlačeniu romantických noviel alebo detektívok

a akýkoľvek druh hospodárskeho odpadu

až kým sa sama hanbím

písať slová na papier

Väčšina z nás dokáže ledva fungovať

keď sme otravovaní korporatívnymi nezmyslami

prepadávaní nepotrebnými chemikáliami

a tak robíme zisk niekomu kto nás nenávidí

Nahnevaná na to, že ma neustále bolí chrbát

od upracovania domov lenivých boháčov celých 20 rokov

z ktorých ani jeden nie je taký inteligentný, kreatívny alebo mocný ako ja

Nahnevaná z toho, že zomriem nahnevaná

a pravdepodobne neschopná zmeniť ani tú najmenšiu vec

Rozzúrená, že všade kam idem, sa nedá dostať

aj keď toalety vo vnútri sú upravené, pretože to prikazuje zákon

keď sa vozík nedostane hore vonkajšími schodmi alebo neprejde cez dvere

Na brailove znaky vnútri výťahov, keď nie sú žiadne vonku pred ním

Zúrivá na ignoranciu a apatiu, nadutých príbuzných v každej rodine

Nedokážem uzavrieť svoje srdce búšiacej bolesti všade okolo nás

Tu v mojich rukách sú všetky tváre tých, ktorých som videla žobrať

vo dverách, na okraji diaľnice, na chodníkoch

žobrajúcich o drobné, o jedlo alebo pitie

ktorých zúfalstvo je teraz protizákonné

Toto je len škrabanec na povrchu môjho hnevu

ktorý čerpá z poctivosti

vedomia, že nemusíme žiť týmto spôsobom

Mohli by sme prijať naše hlboké spojenie

a naše hlboké rozdiely

učiť sa jeden od druhého

Ctiť sa navzájom

začať žiť bez mučenia

Ak nie si taká nahnevaná ako som ja, asi by sme sa nemali pokúšať

rozprávať sa

pretože som rozzúrená, že sa bojíš hnevu

Rozčuľuje ma, že ostatní mi vždy hovoria

že oni to pociťujú rovnako ako ja, ale boja sa to povedať

alebo že nevedia ako

alebo že by mohli stratiť svoju prácu alebo partnera a partnerku

Ak dokážeš rozprávať

vieš byť nahnevaná

Ak nedokážeš rozprávať, trieskaj vidličkou

Ak sa rozčuľuješ

pretože som niečo zabudla spomenúť

na čo sa hneváš ty

odhodlaj sa a napíš to

Neexistuje žiadna beštia menom „príliš nahnevaná“

Ja som kanárik v tejto bani apatie

spievam a spievam až kým nevzplanie moje žlté hrdielko

tým posvätným očisťujúcim

duchom hnevu

Pre Ayofemi Faloyan