Saturday, September 15, 2007

“WHY CIVILIZATION?“


                                                             “WHY CIVILIZATION?“
COMMUNIQUE #23 FROM DISORDERLY CONDUCT #6

We are often told that our dreams are unrealistic, our demands impossible, that we are basically out of our fuckin' minds to even propose such a ridiculous concept as the "destruction of civilization". So, we hope this brief statement may shed some light on why we will settle for nothing less than a completely different reality than what is forced upon us today. We believe that the infinite possibilities of the human experience extend both forwards and backwards. We wish to collapse the discord between these realities. We strive for a "future primitive" reality, one which all of our ancestors once knew, and one we may come to know: a pre/post-technological, pre/post-industrial, pre/post-colonial, pre/post-capitalist, pre/post-agricultural, and even pre/post-cultural reality - when we were once, and may again be, WILD!
We feel it is necessary to raise some fundamental questions as to where we are now, how we have gotten to this point, where we are headed, and perhaps most importantly, where we have come from. This should not to be seen as irrefutable evidence, the Answers, or prescriptions for liberation; but instead, as things to consider while we fight against domination or attempt to create another world.
We believe anarchy to be the ultimate liberatory experience and our natural condition. Before, and outside of, civilization (and it's corrupting influences), humans were, and are, for lack of better terms, anarchistic. For most of our history we lived in small-scale groupings which made decisions face-to-face, without the mediation of government, representation, or even the morality of an abstract thing called culture. We communicated, perceived, and lived in an unmediated, instinctual, and direct way. We knew what to eat, what healed us, and how to survive. We were part of the world around us. There was no artificial separation between the individual, the group, and the rest of life.
In the larger scope of human history, not long ago (some say 10,000 to 12,000 years ago), for reasons we can only speculate about (but never really know), a shift began to occur in a few groupings of humans. These humans began to trust less in the earth as a "giver of life", and began to create a distinction between themselves and the earth. This separation is the foundation of civilization. It is not really a physical thing, although civilization has some very real physical manifestations; but it is more of an orientation, a mindset, a paradigm. It is based on the control and domination of the earth and its inhabitants.
Civilization's main mechanism of control is domestication. It is the controlling, taming, breeding, and modification of life for human benefit (usually for those in power or those striving for power). The domesticating process began to shift humans away from a nomadic way of life, towards a more sedentary and settled existence, which created points of power (taking on a much different dynamic than the more temporal and organic territorial ground), later to be called property. Domestication creates a totalitarian relationship with plants and animals, and eventually, other humans. This mindset sees other life, including other humans, as separate from the domesticator, and is the rationalization for the subjugation of women, children, and for slavery. Domestication is a colonizing force on non-domesticated life, which has brought us to the pathological modern experience of ultimate control of all life, including its genetic structures.
A major step in the civilizing process is the move towards an agrarian society. Agriculture creates a domesticated landscape, a shift from the concept that "the Earth will provide" to "what we will produce from the Earth". The domesticator begins to work against nature and her cycles, and to destroy those who are still living with and understanding her. We can see the beginnings of patriarchy here. We see the beginnings of not only the hoarding of land, but also of its fruits. This notion of ownership of land and surplus creates neverbefore experienced power dynamics, including institutionalized hierarchies and organized warfare. We have moved down an unsustainable and disastrous road.

Over the next thousands of years this disease progresses, with its colonizing and imperialist mentality eventually consuming most of the planet with, of course, the help of the religious-propagandists, who try to assure the "masses" and the "savages" that this is good and right. For the benefit of the colonizer, peoples are pitted against other peoples. When the colonizer's words do not suffice, the sword is never far away with its genocidal collision. As the class distinctions become more solidified, there becomes only those who have, and those who do not. The takers and the givers. The rulers and the ruled. The walls get raised. This is how we are told it has always been; but most people somehow know this isn't right, and there have always been those who have fought against it.
The war on women, the war on the poor, the war on indigenous and land-based people, and the war on the wild are all interconnected. In the eyes of civilization, they are all seen as commodities - things to be claimed, extracted, and manipulated for power and control. They are all seen as resources; and when they are of use no longer to the power-structure, they are discarded into the landfills of society. The ideology of patriarchy is one of control over self-determination and sustainability, of reason over instinct and anarchy, and of order over freedom and wildness. Patriarchy is an imposition of death, rather than a celebration of life. These are the motivations of patriarchy and civilization; and for thousands of years they have shaped the human experience on every level, from the institutional to the personal, while they have devoured life.

The civilizing process became more refined and efficient as time went on. Capitalism became its mode of operation, and the gauge of the extent of domination and the measure of what still is needed to be conquered. The entire planet was mapped and lands were enclosed. The nation-state eventually became the proposed societal grouping, and it was to set forth the values and goals of vast numbers of peoples, of course, for the benefit of those in control. Propaganda by the state, and the by now, less powerful church, started to replace some (but certainly not most) of the brute force with on-the-surface benevolence and concepts like citizenry and democracy. As the dawn of modernity approached, things were really getting sick.
Throughout the development of civilization, technology always played an ever-expanding role. In fact, civilization's progress has always been directly connected to, and determined by, the development of ever more complex, efficient, and innovative technologies. It is hard to tell whether civilization pushes technology, or vice-versa. Technology, like civilization, can be seen more as a process or complex system than as a physical form. It inherently involves division of labor, resource extraction, and exploitation by power (those with the technology). The interface with, and result of, technology is always an alienated, mediated, and heavily-loaded reality. No, technology is not neutral. The values and goals of those who produce and control technology are always embedded within it. Different from simple tools, technology is connected to a larger process which is infectious and is propelled forward by its own momentum. This technological system always advances, and always needs to be inventing new ways to support, fuel, maintain, and sell itself. A key part of the modern-techno-capitalist structure is industrialism; the mechanized system of production built on centralized power, and the exploitation of people and nature. Industrialism cannot exist without genocide, ecocide, and imperialism. To maintain it, coercion, land evictions, forced labor, cultural destruction, assimilation, ecological devastation, and global trade are accepted and seen as necessary. Industrialism's standardization of life objectifies and commodifies it, viewing all life as a potential resource. Technology and industrialism have opened the door to the ultimate domestication of life - the final stage of civilization - the age of neo-life.
So now we are in the post-modern, neo-liberal, bio-tech, cyber-reality, with an apocalyptic future and new world order. Can it really get much worse? Or has it always been this bad? We are almost completely domesticated, except for the few brief moments (riots, creeping through the dark to destroy machinery or civilization's infrastructure, connecting with other species, swimming naked in a mountain stream, eating wild foods, love-making, ...add your own favorites) when we catch a glimpse of what it would be like to go feral. Their "global village" is more like a global amusement park or global zoo, and it's not a question of boycotting it 'cause we're all in it, and it's in all of us. And we can't just break out of our own cages (although we're helpless unless we start there), but we gotta bust down the whole fuckin' place, feast on the zoo keepers and those who run and benefit from it, reconnect with our instincts, and become wild again! We cannot reform civilization, green it up, or make it more fair. It is rotten to the core. We don't need more ideology, morality, fundamentalism, or better organization to save us. We must save ourselves. We have to live according to our own desires. We have to connect with ourselves, those we care about, and the rest of life. We have to break out of, and break down, this reality.


„Prečo civilizácia?“
COMMUNIQUE #23 z DISORDERLY CONDUCT #6

Často nám hovoria, že naše sny sú nerealistické, naše požiadavky nemožné, že sme úplne mimo našich vyjebaných myslí už len navrhnúť takýto absurdný koncept ako je „zničeni e civilizácie“. Takže dúfame, že toto stručné vyhlásenie hodí trochu svetla nato, prečo sa neuspojíme s ničím menej než s úplne inou realitou ako je tá, ktorá je nám dnes nanútená. Veríme, že neohraničené možnosti ľudskej skúsenosti sa tiahnu dopredu ako aj dozadu. My si želáme pád rozporu medzi týmito realitami. Snažíme sa o realitu „budúcej primitívnosti“, takú, ktorú raz poznali všetci naši predkovia, a ktorú dostaneme spoznať: pred/post-technologická, pred/post-priemyselná, pred/post-koloniálna, pred/post-kapitalistická, pred/post-agrárna a dokonca pred/post-kulturálna realita – kde sme niekedy boli, a možno niekedy budeme, DIVOKÍ !
Cítime, že je potrebné položiť niekoľko základných otázok ako napríklad kde sme teraz, ako sme sa dostali do tohto bodu, kde smerujeme, a možno najdôležitejšie, skadiaľ sme prišli. Nemalo by to byť pokladané za nevyvrátiteľné dôkazy, Odpovede, alebo recepty pre oslobodenie; ale namiesto toho ako veci pre uváženie, zatiaľ čo bojujeme proti domestikácii, alebo pokus o vytvorenie iného sveta.
Veríme, že anarchia je hlavnou oslobodzujúcou skúsenosťou a naším prirodzeným stavom. Pred, a mimo, civilizáciou (a jej zahnívajúcich vplyvov), ľudia boli a sú, kvôli nedostatku lepších pojmov, anarchistický. Počas väčšiny našej histórie sme žili v malých skupinkách, ktoré umožňovali rozhodovanie tvári v tvár, bez sprostredkovania vládou, zastupovania alebo dokonca morality takej abstraktnej veci ako je kultúra. Komunikovali sme, vnímali sme a žili sme bezprostrednou, inštinktívnou a priamou cestou. Vedeli sme čo máme jesť, čo nás dokázalo uzdraviť a ako prežiť. Boli sme súčasťou sveta okolo nás. Nebolo tu žiadne umelé oddelenie medzi jednotlivcom, skupinou a zvyškom života.
Pred dlhším časom ľudskej histórie, nie až tak dávno (niektorí hovoria 10 000 až 12 000 rokov dozadu), kvôli dôvodom, o ktorých môžeme len špekulovať (a nikdy vedieť presne), sa začal objavovať sklz v niekoľkých zoskupeniach ľudí. Títo ľudia prestali viac veriť zemi ako „darcovi života“, a začali vytvárať rozdiel medzi sebou a zemou. Táto separácia je základom civilizácie. Nie je to skutočne fyzické, hoci má civilizácia niekoľko veľmi fyzických vyjadrení; ale je to skôr orientácia, prístup, vzor. Je založená na kontrole a nadvláde nad zemou a jej obyvateľmi.
Domestikácia je hlavným mechanizmom kontroly, ktorý má civilizácia. Je to kontrola, krotenie, výchova a modifikácia života pre ľudský úžitok (obyčajne tým pri moci, alebo tým, ktorý ju chcú dosiahnuť). Domestikačný proces na presun ľudí z nomadického spôsobu života, k sedavejšej a usadenejšej existencii, ktorá vytvára miesta moci (berie si oveľa odlišnejšiu dynamiku ako to dočasnejšie a organickejšie teritoriálne územie) neskôr nazývané majetok. Domestikácia vytvára totalitný vzťah s rastlinami a zvieratami a eventuálne inými ľuďmi. Tento pohľad vidí iný život, vrátane iných ľudí, ako oddelený od domestikátora. A je racionalizáciou ovládnutia žien, detí, a pre otroctvo. Domestikácia je kolonizujúca sila na nedomestikovanom živote, ktorá nás priviedla k patologickej modernej skúsenoti konečnej kontroly všetkého života, vrátane genetických štruktúr.
Dôležitým krokom v civilizačnom procese je posun k agrárnej spoločnosti. Poľnohospodárstvo vytvára domestikovanú krajinu, sklz od konceptu „Zem poskytne“ ku „čo vyprodukujeme zo Zeme“. Domestikátor začína pracovať proti prírode a jej cyklom, a ničiť tých, ktorý ešte stále žijú s ňou a chápu ju. Tu môžeme vidieť začiatky patriarchie. Vidíme tu nielen hromadenie pôdy, ale aj jej ovocia. Táto predstava vlastnenia krajiny a prebytku vytvára nikdypredtým neskúsenú dynamiku moci, vrátane inštitucionalizovaných hierarchií a organizovaných vojenských konfliktov. Pustili sme sa trvalo neudržateľnou a katastrofálnou cestou.
Počas nasledujúcich tisícov rokov robí táto choroba pokroky, so svojou kolonizačnou a imperialistickou mentalitou napokon konzumujúc väčšinu planéty s pomocou, samozrejme, náboženských propagandistov, ktorý sa snažia uistiť „masy“ a „divochov“, že to je dobré a správne. K úžitku kolonizátorov sú ľudia postavený proti iným ľuďom. Keď nepostačujú slová kolonizátora, nikdy nie je ďaleko meč s jeho genocídnym účinkom. Kým sa viac upevňujú triedne rozdiely, stávajú sa len tí čo majú, a tí čo nemajú. Tí čo berú a tí čo dávajú. Panovníci a ovládaní. Stavajú sa múry. Tu nám hovoria, že to takto bolo vždycky; ale väčšina ľudí nejako vie, že to nie je správne, a vždy boli tí, ktorí proti tomu bojovali.
Vojna proti ženám, vojna proti chudobným, vojna proti domorodcom a prírodným ľuďom, a vojna proti divočine a divokosti sú všetky poprepájané. V očiach civilizácie sú všetci videní ako komodity – veci k požadovaniu, získavaniu a manipulovaniu kvôli moci a kontrole. Všetky sú videné ako zdroje; a keď už viac nie sú k úžitku pre mocenskú štruktúru, sú odhodené na skládky spoločnosti. Ideológia patriarchie je ideológiou kontroly nad sebaurčením a udržateľnosťou, ideológiou príčiny nad inštinktom a anarchiou, a ideológiou poriadku nad slobodou a divokosťou. Patriarchia je uvalením smrti, namiesto oslavy života. Toto sú motivácie patriarchie a civilizácie; a po tisíce rokov tvarovali ľudskú skúsenosť na každom stupni, od inštitucionálneho až po osobné, zatiaľ čo zožrali život.
Proces civilizovania sa postupom času stával rafinovanejším a efektívnejším. Kapitalizmus sa stal jeho spôsobom prevádzky, a mierkou rozsahu nadvlády a veľkosť všetkého čo je ešte potrebné ovládnuť. Celá planéta bola zmapovaná a krajiny boli ohraničené. Národný štát sa vlastne stal navrhnutým sociálnym zoskupením, a vyjasnil hodnoty a ciele pre obrovské počty ľudí, samozrejme, pre benefit tých, čo to kontrolovali. Propaganda štátom, a teraz menej mocnejšej cirkvi, začala vymieňať trochu (ale určite nie väčšinu) z hrubej sily za povrchnú zhovievavosť a konceptmi ako občianstvo a demokracia. Keď sa približovalo svitanie modernity, veci začali byť skutočne choré.
Počas rozvoja civilizácie, hrala technológia vždy rozširujúcu úlohu. V skutočnosti, rozvoj civilizácie bol vždy priamo prepojený a určovaný rozvojom komplexnejšími, efektívnejšími a inovatívnejšími technológiami. Je zložité povedať, či civilizácia podporuje technológiu alebo vice-versa. Technológiu, tak ako civilizáciu, je lepšie vidieť ako proces alebo komplexný systém, radšej ako fyzickú formu. V podstate zahŕňa deľbu práce, ťažbu zdrojov a vykorisťovanie mocou (tých, ktorý vlastnia technológiu). Prepojenie a následok technológie je vždy odcudzená, sprostredkovaná a ťažká realita. Nie, technológia nie je neutrálna. Hodnoty a ciele tých, ktorí produkujú a kontrolujú technológiu, sú v nej vždy zakotvené. Rozdielna od jednoduchých nástrojov, technológia je napojená na väčší proces, ktorý je nákazlivý a je poháňaný dopredu vlastným spádom. Tento technologický systém sa vždy rozvíja, a vždy musí vynachádzať nové spôsoby, aby sa podporil, naplnil, udržal a predal. Dôležitá časť modernej techno-kapitalistickej štruktúry je industrializmus; mechanizovaný systém produkcie založený na centalizovanej moci a vykorisťovaní ľudí a prírody. Industrializmus nemôže existovať bez genocídy, ekocídy a imperializmu. Na jeho udržanie je akceptované donútenie, vysťahovanie z vlastnej pôdy, nútená práca, kultúrna devastácia, asimilácia, ekologická devastácia a globálny obchod a pozerá sa na to ako na nutnosť. Štandardizovanie života kvôli industrializmu ten život zhmotňuje a pretvára, vidiac všetok život ako potenciálny zdroj. Technológia a industrializmus otvorili dvere k úplnej domestikácii života – konečný stupeň civilizácie – vek neo-života.
Takže teraz sme v postmodernej, neoliberálnej, biotechnologickej, cyberrealite s apokalyptickou budúcnosťou a novým svetovým poriadkom. Môže to byť este horšie? Alebo bolo to vždy také zlé? Sme skoro úplne domestikovaní, okrem tých zopár chvíľ (rioty, plazenie sa tmou kvôli zničeniu mašinérie alebo infraštruktúry civilizácie, spojenie s inými druhmi, kúpanie sa nahí v horskom potoku, jedenie divých jedál, milovanie sa, ...pridaj svoju vlastnú obľúbenú činnosť), keď zachytíme náznak toho, aké by to bolo, byť znovu divoký. Ich „globálna dedina“ je skôr ako globálny zábavný park alebo globálna zoo, a nie je to otázka bojkotovania, pretože sme v nej všetci, a ona je rovnako v nás všetkých. A nemôžeme jednoducho uniknúť z našich vlastných klietok (hoci sme bezmocní, kým pri tom nezačneme), ale musíme roztrieskať toto vyjebané miesto, hodovať na tých správcoch zoo a tých, ktorý z toho profitujú, spojiť sa s našimi inštinktmi a znovu sa stať divokými! Civilizáciu nemôžme reformovať, ozeleniť ju alebo urobiť ju viac férovou. Je prehnitá do základov. Nepotrebujeme viac ideológie, morálky, fundamentalizmu alebo lepšej organizácie, aby nás zachránila. Musíme sa zachrániť sami. Musíme žiť podľa našich vlastných túžob. Musíme sa spojiť so samými sebou, s tými na ktorých nám záleží a so zvyškom života. Musíme sa oslobodiť a zničiť túto realitu.

Potrebujeme Akciu.
Jednoducho povedané, civilizácia vedie vojnu so životom. My bojujeme za svoje životy a preto vyhlasujeme vojnu civilizácii!

Wednesday, September 5, 2007

Derrick Jensen: “Actions Speak Louder Than Words” (1998)

Derrick Jensen: “Actions Speak Louder Than Words” (1998)

Every morning when I wake up I ask myself whether I should write or blow up a dam. I tell myself I should keep writing, though I’m not sure that’s right. I’ve written books and done activism, but it is neither a lack of words nor a lack of activism that is killing salmon here in the Northwest. It’s the dams.

Anyone who knows anything about salmon knows the dams must go. Anyone who knows anything about politics knows the dams will stay. Scientists study, politicians and business people lie and delay, bureaucrats hold sham public meetings, activists write letters and press releases, and still the salmon die.

Sadly enough, I’m not alone in my inability or unwillingness to take action. Members of the German resistance to Hitler from 1933 to 1945, for example, exhibited a striking blindness all too familiar: Despite knowing that Hitler had to be removed for a “decent” government to be installed, they spent more time creating paper versions of this theoretical government than attempting to remove him from power. It wasn’t a lack of courage that caused this blindness but rather a misguided sense of morals. Karl Goerdeler, for instance, though tireless in attempting to create this new government, staunchly opposed assassinating Hitler, believing that if only the two could sit face to face Hitler might relent.

We, too, suffer from this blindness and must learn to differentiate between real and false hopes. We must eliminate false hopes, which blind us to real possibilities. Does anyone really believe our protests will cause Weyerhaeuser or other timber transnationals to stop destroying forests? Does anyone really believe the same corporate administrators who say they “wish salmon would go extinct so we could just get on with living” (Randy Hardy of Bonneville Power Association) will act other than to fulfill their desires? Does anyone really believe a pattern of exploitation as old as our civilization can be halted legislatively, judicially or through means other than an absolute rejection of the mindset that engineers the exploitation, followed by actions based on that rejection? Does anybody really think those who are destroying the world will stop because we ask nicely or because we lock arms peacefully in front of their offices?

There can be few who still believe the purpose of government is to protect citizens from the activities of those who would destroy. The opposite is true:
Political economist Adam Smith was correct in noting that the primary purpose of government is to protect those who run the economy from the outrage of injured citizens. To expect institutions created by our culture to do other than poison waters, denude hillsides, eliminate alternative ways of living and commit genocide is unforgivably naive.

Many German conspirators hesitated to remove Hitler from office because they’d sworn loyalty to him and his government. Their scruples caused more hesitation than their fear. How many of us have yet to root out misguided remnants of a belief in the legitimacy of this government to which, as children, we pledged allegiance? How many of us fail to cross the line into violent resistance because we still believe that, somehow, the system can be reformed? And if we don’t believe that, what are we waiting for? As Shakespeare so accurately put it, “Conscience doth make cowards of us all.”

It could be argued that by comparing our government to Hitler’s I’m overstating my case. I’m not sure salmon would agree, nor lynx, nor the people of Peru, Irian Jaya, Indonesia, or any other place where people pay with their lives for the activities of our culture.

If we’re to survive, we must recognize that we kill by inaction as surely as by action. We must recognize that, as Hermann Hesse wrote, “We kill when we close our eyes to poverty, affliction or infamy. We kill when, because it is easier, we countenance, or pretend to approve of atrophied social, political, educational, and religious institutions, instead of resolutely combating them.”

The central - and in many ways only - question of our time is this: What are sane, appropriate and effective responses to outrageously destructive behavior? So often, those working to slow the destruction can plainly describe the problems. Who couldn’t? The problems are neither subtle nor cognitively challenging. Yet when faced with the emotionally daunting task of fashioning a response to these clearly insoluble problems, we generally suffer a failure of nerve and imagination. Gandhi wrote a letter to Hitler asking him to stop committing atrocities and was mystified that it didn’t work. I continue writing letters to the editor of the local corporate newspaper pointing out mistruths and am continually surprised at the next absurdity.

I’m not suggesting a well-targeted program of assassinations would solve all of our problems. If it were that simple, I wouldn’t be writing this essay. To assassinate Slade Gorton and Larry Craig, for example, two senators from the Northwest whose work may be charitably described as unremittingly ecocidal, would probably slow the destruction not much more than to write them a letter. Neither unique nor alone, Gorton and Craig are merely tools for enacting ecocide, as surely as are dams, corporations, chainsaws, napalm and nuclear weapons. If someone were to kill them, others would take their places. The ecocidal programs originating specifically from the damaged psyches of Gorton and Craig would die with them, but the shared nature of the impulses within our culture would continue full-force, making the replacement as easy as buying a new hoe.

Hitler, too, was elected as legally and “democratically” as Craig and Gorton. Hitler, too, manifested his culture’s death urge brilliantly enough to capture the hearts of those who voted him into power and to hold the loyalty of the millions who actively carried out his plans. Hitler, like Craig and Gorton, like George Weyerhaeuser and other CEOs, didn’t act alone. Why, then, do I discern a difference between them?

The current system has already begun to collapse under the weight of its ecological excesses, and here’s where we can help. Having transferred our loyalty away from our culture’s illegitimate economic and governmental entities and to the land, our goal must be to protect, through whatever means possible, the human and nonhuman residents of our homelands. Our goal, like that of a demolition crew on a downtown building, must be to help our culture collapse in place, so that in its fall it takes out as little life as possible.

Discussion presupposes distance, and the fact that we’re talking about whether violence is appropriate tells me we don’t yet care enough. There’s a kind of action that doesn’t emerge from discussion, from theory, but instead from our bodies and from the land. This action is the honeybee stinging to defend her hive; it’s the mother grizzly charging a train to defend her cubs; it’s Zapatista spokesperson Cecelia Rodriguez saying, “I have a question of those men who raped me. Why did you not kill me? It was a mistake to spare my life. I will not shut up - this has not traumatized me to the point of paralysis.” It’s Ogoni activist Ken Saro-Wiwa, murdered by the Nigerian government at the urging of Shell, whose last words were, “Lord, take my soul, but the struggle continues!” It’s those who participated in the Warsaw Ghetto uprising. It’s Crazy Horse, Sitting Bull and Geronimo. It’s salmon battering themselves against concrete, using the only thing they have, their flesh, to try to break down that which keeps them from their homes.

I don’t believe the question of whether to use violence is the right one. Instead, the question should be: Do you sufficiently feel the loss? So long as we discuss this in the abstract, we still have too much to lose. If we begin to feel in our bodies the immensity and emptiness of what we lose daily, intact natural communities, hours sold for wages, childhoods lost to violence, women’s capacity to walk unafraid, we’ll know precisely what to do.

in Earth First! Journal, May-June 1998, p. 5

Derrick Jensen: “Činy sú hlasnejšie než slová” (1998)

Každé ráno, keď sa zobudím, pýtam sa sám seba, či by som mal ďalej písať alebo ísť vyhodiť do vzduchu priehradu. Hovorím si, že by som mal pokračovať v písaní, hoci si nie som istý, či je to správne. Napísal som knihy a aktivizoval som sa, ale nie je to ani nedostatok slov ani nedostatok aktivizmu, čo zabíja lososy tu na Severozápade (pozn.prekl., v USA). Sú to priehrady. Každý kto vie niečo o lososoch vie, že priehrady musia odísť. Každý kto vie niečo o politike vie, že priehrady zostanú. Vedci študujú, politici a obchodníci klamú a zdržujú, byrokrati robia fingované verejné stretnutia, aktivisti píšu listy a tlačové správy, a lososy stále zomierajú.

Nanešťastie nie som sám s mojou neschopnosťou alebo neochotou konať. Napríklad, členovia nemeckého odbojového hnutia proti Hitlerovi od roku 1933 do 1945 prejavovali ohromnú slepotu až príliš známu: Napriek tomu, že vedeli, že Hitler by mal byť odstránený k vytvoreniu “slušnej” vlády, trávili viac času vytváraním papierových verzií tejto teoretickej vlády, namiesto toho, aby ho odstránili. Nebol to nedostatok odvahy, ktorý spôsobil túto slepotu, ale skôr chybný zmysel morálky. Karl Goerdeler, napríklad, hoci bol neúnavný vo vytváraní tejto novej vlády, vytrvalo odsudzoval zavraždenie Hitlera, veriac, že keby s ním sedel tvári v tvár, Hitler by povolil.
My tiež trpíme touto slepotou a musíme sa naučiť rozlišovať medzi pravou a falošnou nádejou. Musíme eliminovať falošné nádeje, ktoré nás oslepujú k skutočným možnostiam. Verí niekto skutočne, že naše protesty spôsobia to, že Weyerhaeuser alebo iné nadnárodné drevárske korporácie prestanú ničiť lesy? Verí niekto skutočne, že tí istí korporační správcovia, ktorí hovoria, že “dúfame, že lososy vyhynú, aby sme už len mohli pokračovať žiť ďalej” (Randy Hardy z Bonneville Power Association) budú konať inak, a nie tak, aby naplnili svoje túžby? Skutočne niekto verí tomu, že je možné zastaviť vzor vykorisťovania taký starý ako je naša civilizácia legislatívne, súdne alebo inými prostriedkami, než úplným odmietnutím myslenia, ktoré konštruuje toto vykorisťovanie, nasledujúc činmi založenými na tomto odmietnutí? Skutočne niekto verí, že tí, ktorí ničia svet prestanú len preto, že ich o to budeme milo žiadať alebo pretože mierumilovne uzamkneme svoje ruky pred ich kanceláriami?

Možno je niekoľko takých, ktorí stále veria, že účelom vlády je chrániť svojich občanov pred aktivitami tých, ktorí ničia. Opak je pravdou:
Politický ekonóm Adam Smith sa nemýlil, keď vyhlásil, že hlavným účelom vlády je chrániť tých, ktorí vedú ekonomiku pred hnevom postihnutých občanov. Očakávať od inštitúcií, aby robili inak než otravovať vodu, zbavovať svahy od porastu, eliminovať alternatívne spôsoby života a dopúšťať sa genocídy je neodpustiteľne naivné.

Mnohí nemeckí konšpirátori váhali s odstránením Hitlera z úradu, pretože sľúbili lojalitu jemu a jeho vláde. Ich ohľady spôsobili viac váhania než ich strach. Koľkí z nás ešte musia vykoreniť chybné zvyšky viery v legitímnosť tejto vlády, ktorej sme ako deti prísahali vernosť? Koľkí z nás nedokážu prekročiť hranicu k násilnému odporu, pretože stále veríme, že tento systém je možno nejako reformovateľný? A ak tomu neveríme, tak na čo čakáme? Ako správne poznamenal Shakespeare, “Takto robí svedomie zbabelcov z nás všetkých.”

Možno hovoríte, že porovnaním našej vlády s Hitlerovou, tento prípad zveličujem. Nie som si istý, že by s tým súhlasili lososy, ani rysy, ani ľudia z Peru, Irian Jaya, Indonézie alebo v hociktorom inom mieste, kde ľudia platia svojimi životmi za aktivity našej kultúry.
Ak chceme prežiť, musíme si uvedomiť, že zabíjame nekonaním rovnako ako konaním. Musíme si uvedomiť, že, ako napísal Hermann Hesse, “Zabíjame vtedy, keď zatvárame svoje oči voči chudobe, utrpeniu alebo potupe. Zabíjame, pretože je to jednoduchšie, súhlasíme, alebo predstierame schvaľovanie zdegenerovaných sociálnych, politických, vzdelávacích a náboženských inštitúcií, namiesto toho, aby sme proti nim rázne bojovali.”

Hlavnou – a v mnohých smeroch jedinou – otázkou našej doby je táto: Aké sú rozumné, vhodné a efektívne reakcie na ohavne zničujúce správanie? Ako často, tí, čo pracujú na spomalení tohto ničenia vedia jasne popísať problémy. Kto by nevedel? Problémy nie sú ani nepatrné ani kognitívne spochybniteľné. Ale aj keď sme postavení pred emocionálne skľučujúcu úlohu vytvorenia odpovede na tieto zreteľne nevysvetliteľné problémy, vo všeobecnosti trpíme zlyhaním nervov a predstavivosti. Gandhi napísal list Hitlerovi, kde ho žiadal, aby zastavil páchanie ukrutností a bol zmätený, keď to nefungovalo. Ja naďalej posielam listy editorovi lokálnych korporačných novín poukazujúc na nepravdy a som ustavične prekvapený ďalšou absurditou.

Nenavrhujem, že by dobre namierený program asasinácií vyriešil všetky naše problémy. Keby to bolo také jednoduché, nepísal by som teraz túto esej. Zavraždenie Slada Gortona a Larryho Craiga, napríklad, dvoch senátorov zo Severozápadu, ktorých práca by mohla byť vľúdne opísaná ako trvale ekocídna, by nespomalilo ničenie o nič viac než napísanie im listu. Ani ojedinelí ani sami, Gorton a Craig sú len nástrojmi pre uzákonenie ekocídy, rovnako ako priehrady, korporácie, motorové píly, napalm a atómové zbrane. Ak by ich niekto chcel zabiť, iní by prišli na ich miesto. Ekocídne programy, ktoré majú pôvod v narušenej psychike Gortona a Craiga by zomreli s nimi, ale spoločná povaha impulzov vrámci našej kultúry by pokračovala naplno, čo by robilo výmenu tak jednoduchú ako je kúpa novej motyky.

Hitler bol tiež zvolený legálne a “demokraticky” rovnako ako Craig a Gorton. Hitler tiež prejavil nutkanie smrti svojej kultúry dostatočne jasne, aby uchvátil srdcia tých, ktorí ho zvolili k moci a aby udržal lojalitu miliónov, ktorí aktívne vykonávali jeho plány. Hitler, tak ako Craig a Gorton, tak ako George Weyerhaeuser a ostatní riaditelia korporácií, nekonal sám. Prečo potom medzi nimi rozpozávam rozdiely?

Súčasný systém sa už začal rúcať pod váhou svojich ekologických prehreškov, a tuto môžeme pomôcť. Prenesením našej lojality od nelegitímnych ekonomických a vládnych entít našej kultúry a ku krajine, náš cieľ musí byť chrániť, akýmikoľvek možnými prostriedkami, ľudských a mimoľudských obyvateľov našej vlasti. Náš cieľ, tak ako cieľ demoličnej čaty na budove v centre mesta, musí byť pomôcť našej kultúre spadnúť na mieste, aby pri jej páde zobrala čo najmemej životov.

Diskusia vopred predpokladá odstup, a fakt, že hovoríme či násilie je vhodné, mi napovedá, že sa zatiaľ nedostatočne zaujímame. Je tu druh akcií, ktoré sa nevynárajú z diskusie, z teórie, ale namiesto toho z našich tiel a zo zeme. Tá akcia je včela, ktorá uštipne, aby chránila svoj úľ; je to matka grizly, ktorá sa postaví vlaku, aby obraňovala svoje mladé; je to hovorkiňa Zapatistov Cecelia Rodriguez hovoriac, “Mám otázku pre tých mužov, ktorí ma znásilnili. Prečo ste ma nezabili? Bolo chybou ušetriť môj život. Ja nebudem ticho – netraumatizovalo ma to do miery paralýzy.” Je to aktivista kmeňa Ogoni Ken Saro-Wiwa, zavraždený Nigérskou vládou na naliehanie firmy Shell, ktorého posledné slová boli, “Pane, zober si moju dušu, ale boj bude pokračovať!” Sú to tí, ktorý sa zúčastnili vo Varšavskom povstaní geta. Je to Šialený kôň, Sediaci Býk a Geronimo. Sú to lososy hádžuci sa o betón, používajúci jedinú vec ktorú majú, svoje telo, aby sa pokúsili zlomiť to, čo ich drží preč od ich domovov.

Neverím tomu, že otáza či používať násilie je tá správna. Namiesto toho, otázka by mala byť: Cítiš tú stratu v dostatočnej miere? Kým o tom budeme abstraktne diskutovať, máme ešte veľa čo stratiť. Ak začneme cítiť v našich telách ohromnosť a prázdnotu, to čo denne strácame, neporušené prírodné komunity, hodiny zapredané pre mzdu, detstvo stratené pre násilie, možnosť žien prechádzať sa bez strachu, budeme vedieť presne, čo máme robiť.

V Earth First! Žurnál, máj-jún 1998, str. 5